Preberali sme so Saturninom niečo dobré, čo si dáme ako neskorú večeru. Naše fantázie skoro nerestne prechádzali možné kombinácie a variácie kulinárskych zázrakov a chutí ktoré by nás duševne a hlavne telesne urobili šťastnými. Ako sme v zápale návalov chutí diskutovali o tom, čo by sme si v tom momente vychutnali, zviezla sa reč na ženy. Znie to síce zvláštne ale došli sme pri opise pôžitkov až tam. Veď pôžitok po pôžitku túži.
A v tejto krásnej nálade sme zaregistrovali správu, že zomrel náš veľmi dobrí kamarát, človek ktorého som si veľmi vážil. Ak by som smel, a obaja sme si veľmi priali aby sme mali to právo povedať, aj môj priateľ. Naozaj, to právo. Lebo to bol tak jedinečný človek. Človek ktorým bol............. A uvedomenie si tejto prázdnoty nám okamžite natíska samozrejmosti o ktorých sme vedeli no nepovedali sme mu to. Čo ma okamžite ma napadlo, že už ako znalec filmu Caligula som jednoznačne prišiel k názoru, že Caligulu mal hrať Peter O´Toole, lebo jeho herecké nadanie bolo jednoznačne britsky elegantné a mal ho pre tu postavu v tvári. Mal v nej niečo, čo na tvár Caligulu patrilo. Potom, čo som videl Caligulu v spracovaní Prešovského DAD skonštatoval som 2 veci. Po prvé : Dá sa urobiť niečo veľké aj za malo peňazí, ak vezmete koľko DAD na rozdiel od DJZ vráža do reklamy, lebo oni aj bez reklamy stále fungujú. A druhá : Ak by som vedel vrátiť čas, ja sám a zo srdca, by som rád Sergejovi povedal pár slov ktoré som mal možnosť doteraz kedykoľvek povedať, no nepovedal som.. Ty si ho mal hrať v tom filme, ak by si ho hral ty, bol by dokonalý. Takto, je to stále len neúplné filmové dielo. V porovnaní s tebou, už ani moje skalopevné presvedčenie, že ho mal hrať Peter O´Toole nebolo pravdou. Zmenil si celý môj pohľad na ten film. Alebo by som povedal, že už asi nikdy nie je možné hrať Don Quichote Delamančjskego tak, aby mi pri tej hre nepukalo srdce. Nebudem môcť ísť, lebo DAD bolo pre mňa azylom. Únikom z krutej a bolestnej reality života. Tej krutej, ktorá kmáše srdce bolesťou straty. Alebo by som rád spravil aspoň jednu vec. Objal by som ťa a opýtal sa : Sergej, smiem byť tvoj priateľ? Lebo ako priateľovi, by som ti určite vysvetlil, aký zážitok som z toho predstavenia mal a ty by si mi uveril. Lebo to je dôležité. Aby som cítil, že ťa tie slová krásne zahriali pri srdci, a pocit radosti, že je tu niekto, kto vďaka tebe pocítil absolútnu dokonalosť umeleckého diela. Ale aj absolútnu dokonalosť nášho posledného rozhovoru, ktorý sme viedli v autobuse. Práve som si spomenul, že sme sa stretli na zástavke, a ty si bol plný pocitu spokojnosti, aj napriek tomu, že pršalo a ty si sa nemohol prejsť ako si si prial. A mal som v ten deň možnosť ti aspoň na úrovni pocitov kde muž môže obdivovať muža za jeho úspech, muža ktorý v mojich očiach bol umelcom s veľkým srdcom, lebo svojou tvárou dával postavám dušu, dával sám seba, dával svoje vnútro a nebál sa, že ním pohrdnete. Som rád, že som ti smel povedať ako si vážim tvoju profesnú dokonalosť. Ale ľutujem, že som sa neopýtal na jedno. Sergej, smiem byť tvoj priateľ? Píšem tieto slova, cez slzy, a plač lebo si uvedomujem ten smútok. Lebo zajtra sa mám z tým človekom rozlúčiť, zajtra má ten človek s veľkým Č pohreb. A ja mám strach, strach z toho, že pre slzy ktoré prelejem, nedokážem sa zbaviť hanby za to, že som o to priateľstvo nepožiadal. Veď je to zvláštne ak požiadate o výsadu, byť priateľom? Byť priateľom, ktorý je ochotný kedykoľvek pomôcť? Človekom ktorého kedykoľvek môžete požiadať o pomoc. Áno, tým som mu chcel byť za to, čo som si na ňom vážil. A nemal som odvahu o to požiadať. Tak už môžem písať len ako kamarát, nikdy už nebudem môcť použiť slovne spojenie, môj blízky priateľ. Preto ak by sa dal vrátiť čas, tak som v tom autobuse viac využil ten čas, a stal sa na mesiac tvojim blízkym priateľom. Mal som vtedy vystúpiť a prejsť sa. A ja teraz so slzami v očiach ľutujem. Ľutujem tu premárnenú šancu, a neviem sa tej ľútosti vzdať, preto tie slzy. Slzy však môžu byť plné radosti. Uvedomil som si, že možno ak by som ho o to požiadal, mohol byť posledný mesiac iný a ja by som mu pomohol. Jediný pocit, ktorý dokáže ten pocit ľútosti potlačiť, je uvedomenie si aj pocitu, jeho vlastnej spokojnosti. Ak by bol vtedy, vo svojom živote cítil strach zo smrti, objal by som ho a priateľstvo ponúkol, no on žil vo svete ktorý bol dokonalý. A ja som sa pri našom poslednom stretnutí priohrial na jeho krásnou a jedinečnou spokojnosťou ktorú som cítil. Sergej bolo mi cťou ťa môcť aspoň na chvíľku spoznať a dať ti pocítiť ako veľa si pre mňa znamenal a bol. A ta ľútosť ma už netrápi. Lebo s každou slzou si uvedomujem, čo som si uvedomoval aj v ten deň. Ty si krásny človek a ja to teraz aj cítim...... S každou slzou sa cítim tak strašne ale pritom trápenie odchádza. Preto si radšej prajem, aby som len ľutoval, že som nebol blízkym priateľom. Radosti z toho, že si mi možno, chcel odpovedať : Ale prečo nie. Aj ja si na tebe niečo vážim. A ja by som bol šťastný. Prečo som to nenavrhol? Lebo som mal pocit, že toho nie som hoden. Pradeno nite tvojho života ten jedinečný energetický uzol, ktorým si bol, Ten človek tá osoba, ten herec... koľkými slovami možno definovať kým všetkým bol, tak jedinečného človeka mať za blízkeho priateľa je najkrajšia vec na svete. Niekde v rovine dokonalého sveta, sa môj život na okamih spojil s tvojím a ja viem, že som šťastný že môžem povedať, že stále cítim to šťastie, stále cítim to duševné objatie ktoré som v ten deň z teba cítil. Lebo som si ťa zapamätal navždy a ja cítim, že to šťastie ......... Sergej Hudák... ja viem, že si šťastný..... Prepáčte, len som chcel spraviť jednu dobru vec, vyjadriť svoj dnešný pocit. Len ten jeden pocit. Bol si neskutočný herec, na túto stránku som asi vtedy pozabudol. A preto som neurobil tú jednu vec, ktorú raz začas urobím... Neponúkol som ti priateľstvo. Preto tie slzy, ale každá prináša aj jednu krásnu vec, poznanie, poznanie toho, že ak by si vtedy sám cítil o pomoc by si požiadal. Aj ty si mal urobiť jednu vec.
