Ahoj neznámy

Ahoj neznámy

Ahoj neznámy a vitaj v mojom živote, aspoň na chvíľu, lebo nik z nás tu nie je na veky, ani ja, aj keď som vždy veril, že môj život nezapadne v prach... Veril... Toto slovo tu budeš čítať veľa krát, ale nedaj sa pomýliť, viera je samostatný organizmus a ako taký, reaguje na nás samých. Aby si vedel alebo vedela, kam ťa prenesiem, som úplne priemerný človek, čo na mojom živote priemerne nie je, je asi len bolesť. Tej som spoznal veľa, no len vlastnou vinou... Vždy je to len naša vina, chyba, problém... Vždy, na to nezabúdaj, nech si kýmkoľvek. Neodsudzuj ma, nehodnoť, neposudzuj... Len čítaj a hľadaj poučenie, nie preto aby si opakoval chyby po mne, ale preto aby si sa ich vystríhal. Lebo ja som na varovanie vnútorného hlasu zabudol, ukolísaný telenovelami a všetkými Happy Endmi aké som videl. Áno, aj šťastné konce v rozprávkach tak trocha môžu za to, že tu teraz sedím a pokúšam sa, teba a tebe podobných uchrániť konca, ktorý pomaly prichádza... Cítim jeho príchod.. Cítim ho už niekoľko dní, tak ako zviera, tušiac svoj koniec, uťahujúc sa do opustených kútov /aby ani náhodou nerušilo okolie, aj ja som sa utiahol /. Milý človeče, ak toto čítaš, kráčaj inou cestou ako ja, nechoď tým chodníkom ktorí zlákal mňa, nájdi si inú cestu ktorá ťa asi aj tak dovedie k rovnakému koncu... A možno nie, možno ty budeš ako jeden z mála ten, kto nájde cieľ. A bude mať šťastie.

Narodil som sa dávno. Písal sa rok 1971, hlboké obdobie normalizácie, obdobie zmien a nádejí ktoré boli zmarené... Naozaj... V začiatku svojho života som stretával veľa ľudí ktorý rozprávali o „normalizácii" ... Čo to bolo, som pochopil omnoho neskôr. Jedna z prvých spomienok ktoré mám, sa týka podnájomníkov. Zvláštne. Rodičia sa rozviedli, jediná vec na ktorú si pamätám je ako mi môj otec rozbil najobľúbenejšiu platňu. Janka Hraška. Nesmejte sa, naozaj / tuším nebolo upratané / mne ju rozbil, sestrinu nie. Je snehová kráľovná prežila. Bol som starší, mal som mať rozum a predvídať, že ona urobí niečo zlé... Aj s touto vetou sa asi stretneš častejšie. No nepredbiehajme.

Môj otec, hrdý majiteľ medzinárodnej obchodnej spoločnosti, ktorý vždy myslel na to, čo je preňho dobré / mal ma to naučiť /. Raz som bol na súde, kde môj „milujúci" otec vysvetľoval aká sme preňho príťaž... Nechcite to zažiť... A nielen to, všetok smútok vtedy vo mne akoby zamrel, ale len na chvíľku, po pojednávaní sa so mnou chcel stretnúť, nepamätám kam sme šli, no pamätám si jeho otázky a svoj strach. Jeho otázky typu - Jedávaš dosť? Ako to bolo s tými zlatými hodinkami? Ako vychádzaš s mamou? Vzájomne si na mne vybíjali svoje komplexy, chcel som aby boli obaja spokojný... nevyšlo... Na vine som bol ja. Sranda však nastala asi o 20 rokov neskôr, keď som na súdnom pojednávaní stál na mieste svojho otca a nevedel som ako sa to všetko stalo... Vždy som túžil len po jednom, aby ľudia okolo mňa boli šťastný... Naozaj.. Ale neboli. Aj to som zistil až príliš neskoro a aj zato sa možno trescem, že neboli naozaj šťastný.... Ale späť k príbehu. Ako vravím, otec je pre mňa synonymom strachu, že znova prídem o to čo mám rád. Mám strach, že aj moji synovia ma vidia rovnako... Dúfam, že to tak nie je, ale asi sa mýlim. Podľa posledného telefonátu s jednou z mojich ex si už nie som istý ničím. Snáď len vedomie vlastných chýb, to jediné vo mne ostalo ako stigma. Alebo ako červ, červ ktorý sa živý mojim strachom, mojimi obavami, mojimi vnútornosťami, mnou... Požiera ma systematicky z vnútra a jeho jedovaté výkaly ako smrteľný jed otravujú moje vnútro.... Cítim ten strach aj teraz, keď píšem tieto riadky... Ale nazad k môjmu „veselému" životu. Otec a jeho pozitívny vplyv sa vo mne prejavoval stále. Moja matka definovala oca ako plemenného býka, ktorí nikdy nemal dosť... Paradoxom je, že svoj život zviazala s niekým, kto taký rozhodne nie je, aj keď vo všeobecnosti sa tvári, že je spokojná. Zase odbočka, prepáčte, ale tento malý slovný potrat sa rodí sám, bez môjho pričinenia, je ako črepina, ktorá už dlho spôsobuje bolesť svojmu hostiteľovi a raz proste musela von. Takže otec. Aj napriek všetkému, môj biologický otec, je človek, veľmi flexibylnych morálnych zásad. Vždy sa snaží presadiť to čo je správne /teda podľa neho, alebo snáď pre neho?/. Správnym bolo, že som 20 rokov žil s pocitom, ktorý mi nedal spávať, s pocitom ktorý ma ubíjal a to, že odišiel kvôli mne. Nesmejte sa, naozaj. Bolelo to a veľmi, ten pocit vlastnej nedokonalosti, ten pocit vlastného poníženia, ten pocit, že mohlo byť všetko inak... Ak by som bol iný ja. Sranda, však... On si našiel niečo lepšie a výčitky som mal ja... Tento môj zvláštny postoj, ktorý vznikol po jeho odchode sa zakorenil tak dokonale, že zmenil celý môj život. Od toho obdobia už navždy som chyby hľadal v sebe. Podľa vzoru starých mudrcov a filozofov, snažil som sa sebareflexiou nájsť chybu a odstrániť problém... Čo však v prípade, že tou chybou sme my samy? Je len jedno riešenie. Samovražda. Sranda, teraz si uvedomujem, že vlastne cely svoj život čakám na popravu, keďže však neprichádza, pomáham tomu sám. Myslím, že tému otca môžeme týmto uzavrieť. Ak ma ešte niečo napadne, napíšem to neskôr.

Mama... Zvláštna to žena, jedna z prvých spomienok čo mám, je jej pokus o samovraždu. Odišiel otec a ju napadlo len jedno riešenie, to ktoré momentálne dráždi moje zmysli „mať pokoj". Čo by som za to dnes dal, mať proste pokoj... Čítal som mnoho metafyzických, náboženských ale aj lekárskych kníh, aby som tento fenomén pochopil, nevyšlo. Samovražda ako taká, bola voľakedy považovaná za legulérny spôsob odchodu zo sveta, aj napriek tomu ako sa k tomu stavia cirkev, lekári a ľudia dnes. Kleopatra spáchala samovraždu, Marcus Antónius rovnako, aj Seneca. Za dávnych čias sa smel občan sám vrhnúť na svoj meč. Hitler ju spáchal aby ušiel, japonský Kamikadze si ňou vykupovali česť, do dnešných dní je to fenomén skôr šintoizmu ako kresťanstva. Kresťania samovraždu zavrhli a prečo by aj nie, viete si predstaviť zemepána z Jurošíka ako opakuje svoju repliku v podaní pána Dančiaka : Ja néééštastný zemepán, všetci sa mi obesili, nemá kto makať. Asi preto si katolicizmus presadil svoje, nik by tu inak neostal a každý by sa im na to... však viete čo. Takže to máme mamu. Najkrajšie definovala moju mamu sestra v maturitnej práci. Naša mama má zvláštne hoby, sťahuje nábytok. Odkedy si pamätám, tento šport patril medzi jej najobľúbenejšie. Fakt. U nás sa nábytok sťahoval vždy. Niekedy som mal pocit, že je to len preto, aby sa mohlo potom upratovať. Asi som zabudol spomenúť, že jej druhým koníčkom je upratovanie. Mama je jediný človek na zemi, ktorí hladný vojde do kuchyne, no nenaje sa, kým neumyje riad. Poznáte tu scénu zo Simpsonovcov, kde Marge umyje riad a vybehne z horiaceho domu? To je moja mama. Teda nielen moja. Naša. Mám 3 súrodencov. Všetci robia rodičom radosť, sú proste dokonalý, až na mňa. Ja som čierna ovca rodiny. Ak ste niekedy boli čiernou ovcou, nemusím Vám to vysvetľovať, ak nie buďte radi. Byť čiernou ovcou nie je nič moc, čokoľvek urobíte nikoho nešokuje, či je to zlé / veď my vieme aký je /, alebo dobré / a to sa nestávalo často / nik nebol prekvapený. Ako dieťa som chcel trocha pozornosti a záujmu. Na škole sa nič zlé neobišlo bez môjho pričinenia... Skoro každý týždeň som mal nejaký úraz, alebo sa niečo stalo... Pamätám, ako spolužiačka rozbila veľké sklenené dvere na školskej jedální, v tomto prípade som sa tam vyskytol náhodou, no nik mi neveril.. Kým sa sama nepriznala... Ach slečna Kolačkovská... Asi jedna z prvých lások... A bolo ich požehnane. Takže skrátený opis pomerov a rodiny máme za sebou. Teraz niečo o mne.

Keďže sa naši rozviedli a na vine bol sex / to inak bol aj problém maminho druhého manželstva, ale o tom inde /, bol som zvedavý, čo to vlastne spôsobuje problémy medzi ľuďmi. Srandou však je, že sex sa stal aj mojou záľubou. Za čias socializmu, bolo zvykom, poslať Vám domov podnájomníkov ak ste mali podnikový byt. U nás to boli 3 ženy ktoré sa k nám dočasne prisťahovali. Jedna z nich sa podujala poučiť ma, čo to vlastne je. Zažil som prvý francúzsky bozk / aj keď som absolútne nevedel o čo ide /, smel som objavovať tajomné zákutia ženského tela a naučil som sa, že do kúpeľne sa nevstupuje bez zaklopania... Teda ak bola mama doma. Nevedel som síce čo je láska, ale tie hry sa mi páčili. Potom odišla. Bol som smutný a naučil som sa niečo, na čo som potom niekoľko krát zabudol a to, že niekedy ľudia proste odídu. Nepovedia ahoj, alebo inú spoločenskú vetu. Proste prídete domov a oni tam nie sú. Zažil som to v živote mnohokrát, mnohokrát som s tým bojoval, mnohokrát ma to bolelo a trápilo, no ľudia jednostaj odchádzajú a prichádzajú. Tí ktorí to zažili Vám iste povedia aké to je, ja to môžem len opísať, ak ste ten čo odchádzal a nepoznáte to aj z druhej strany. Je to proste smutné. Predstavte si smútok, keď Vám vezmú to čo máte radi, to čoho sa nechcete vzdať, to na čom Vám záleží.... Stratil som mnohé... Aj mnoho... Strata je niečo na čo nie sme pripravený nikdy. Strata je stav, keď ten čo berie si asi ani neuvedomuje, že ubližuje. Je to naozaj tak, ten čo berie si ani neuvedomuje, že niečo vzal, niečo násilím vytrhol. Urobil som to až príliš mnoho krát na to, aby som sa tváril, že som to neurobil a až príliš často som to zažil, na to aby som nevedel aké to je. Strata. To je úder pod pás, strata, to je bolesť ktorú nemáte komu povedať. Strata je bolesť, ktorú neodnesie ani čas. Sedím tu a premietam si všetko čo som stratil. Keďže som prišiel o všetko, nebude to ťažké opísať to. A tu sa dostávame k tomu, čo sa snažím asi týmto všetkým povedať. Stratám sa nevyhnete. Vždy máme čo stratiť. Vždy je o čo prísť. Vždy Vám môžu niečo vziať. Svet vraví, že ak Vám ublížia, máte nastaviť druhé líce, svet vraví, že ak Vám niečo vezmú, nahradí sa to nejakým imaginárnym dobrom. To vraví svet. No je to naozaj tak? Nie. Ak Vám niečo vezmú, budú sa Vám ešte smiať, že ste ten kto sa nechal o to pripraviť. Vravím o TO, u každého to môže byť čokoľvek a pritom nič, ide len o to čo máte radi, lebo strata bolí len ak Vám na tom záleží. Ak smiem niečo poradiť, nedovoľte aby Vám na čomkoľvek záležalo príliš. Ak sa tak stane a Vy nejakým nedopatrením zistíte, že Vám na niekom , alebo niečom záleží, pripravte sa na to, že o to prídete. Naozaj. Dávajte si pozor. Nikdy nedajte na javo, že by vás strata niečoho, alebo niekoho bolela. Čím viac to dáte na javo, tým ste viac vidierateľný. Nerobte tú istú chybu ako ja, nedajte sa vydierať nikým a ničím. Možno Vám povedia, že ste cinický, možno Vám povedia, že ste za každú cenu nad vecou... Kašlite na to. A ešte jedna maličkosť. Vždy Vám ublíži ten, od koho by ste to nečakali. Priatelia, známi, rodina, milenky, milenci... Poznáte tú múdru vetu - kto nám je ľahostajný, ten nás nedokáže trápiť? Verte mi, táto veta je viac pravdivá, ako mnohé „múdrosti" ktoré Vás naučili. Držať si odstup je povinnosť, ktorú v sebe musíme nájsť. Pomáhal som mnohým, čo na to zabudli. Mnohý boli za vodou no vrátili sa na náš breh krutej reality. Mnohý si mysleli, že nie je spôsob ako im ublížiť, no kruto sa mýlili. Je okolo mňa mnoho ľudí, čo si práve z pripomínania tejto vety mne osobne asi spravili šport. Podrazil ma človek, ktorému som pomohol, okašľali ma ľudia, ktorých som sa zastal, ublížili mi ženy, ktoré som postavil na piedestál... Tak to je a tak to aj ostane. Neublíži len ten, kto nemôže, preto ak tieto slova majú mať zmysel, nezabudnite, sme síce ľudia a máme sa správať ľudsky, no ľudská prirodzenosť núti k zvláštnemu správaniu, ľudská prirodzenosť nabáda tých čo nezabudli na odstup, ubližovať tým ktorí si odstup zabudli udržať. Ženy napríklad majú tendenciu pýtať sa ako Vám na nich záleží... Skúste sa ich niekedy opýtať ako záleží im na Vás. Možno ostanete prekvapený z toho, že slova ktoré budete počuť s uprene odcitované z romantických filmov a románov. Poznáte vetu : Žena nevie čo chce, ale neprestane kým to nedostane? Poznám to z vlastnej skúsenosti. Moja posledná láska, hľadala zmysel života... Krásny metafyzický cieľ. Vysvetľovala mi, ako jej nezáleží na peniazoch, ako potrebuje nájsť niečo... Našla to. V svojom rozkroku a ústach pravidelne víta 60 ročného Turka, sukničkára ktorí je známi tým, že si nedá odtrhnúť rukáv ak dá žena najavo záujem, vlastní pár reštaurácií a predajní módneho šatstva... Ale to je už asi iná téma... Téma žien. Téma ktorá zaváňa šovinizmom. Prečo? Lebo snahou každej ženy, je nájsť dokonalú lásku, no podľa slov klasika : Dokonalosť neexistuje.

Vždy som bol človek, ktorého ostatný žiadali o radu, vždy som vedel nájsť východisko aj z neriešiteľnej situácie, vždy som pomohol. Teraz premýšľam nad nezmyselnosťou vlastného bytia. Nad nezmyselnosťou všetkého dobrého čo som urobil. Ako hrdo to znie, všetkého dobrého. Nie som Ján Pavol II a ani Matka Tereza, ani František z Assisi, všetko dobré sa týkalo len ľudí ktorý o tom vedia a len oni môžu posúdiť, či by to dobré vyvážilo to zlé, čo som z lenivosti naivity alebo slabosti vykonal, alebo dovolil aby sa stalo. Snažil som sa žiť eticky, snažil som sa byť čestný, snažil som sa... Snažil som sa dať ľuďom čistú energiu vodíka, snažil som sa aby ľudia nemuseli za teplo platiť, snažil som sa aby životné náklady boli nižšie. No asi to bola len snaha, alebo možno len krásny sen, ktorí som chcel s týmto národom a štátom snívať. A tu prichádza k slovu viera. Viera v dvoch podobách. Jednou bola Viera, ktorá mi ublížila a ja ako jej priateľ som bol posledný komu povedala, že sa ide vydávať za nášho spoločného známeho. Veselá príhoda pre ňu. No trpká a krutá skúsenosť preňho aj pre mňa. Nosil parohy od prvého dňa, no a ja... Ja som len trpel. Trpel a žobral. Žobral o lásku, trocha pochopenia. Žobral podobne, ako mnoho mužov predo mnou a aj po mne. Aj ona hľadala niečo lepšie. Milá Vierka, dúfam že si to našla. Ak nie, bolo asi všetko márne, aj to čo som prežil ja. Druhou vierou sa utešujem. Tou ktorú cítime, tou ktorá nám dáva prísľub krajšieho dňa ktorí príde. Aj keď dnes rozhodne zabudla, kde momentálne bývam. Asi zablúdila cestou...