Ráno vstal, cítil už pri prebúdzaní, že dnes sa znova niečo stane. Vedel to, tak ako vedel, že si urobí kávu. Cítil to, vždy to cítil vopred, vždy vopred vedel, kedy je jeden z tých dní. V takéto dni si prial žiť v Equilibriu. Žiadne pocity, žiadna láska, žiadna bolesť, nič. Tie dni, znie to smiešne, ale jeho život sa zmenil na reťaz tých dní, dní keď sa stane niečo zlé. No pamätal si aj dni iné. Dni keď sa vedľa niekoho prebúdzal, dni keď ho niekto zobudil, dní keď sa zobudil na to, že ho mala v ústach. Koľko je to? Asi už celý život, keď vás bolesť prebúdza každé ráno sú dni týždňami, týždne mesiacmi... Skoro rok... Prebúdzal sa a cítil, že tento deň bude rovnako ako ostatné niečím strašidelný, že prinesie niečo čoho sa treba báť už vopred. Vždy to cítil... Dalo sa s tým bojovať, no načo. Vezme si lieky, už len ta myšlienka ho prinútila sa pousmiať... Vezme si lieky. Uvedomil si viac než kedykoľvek predtým, že ak máte depresiu, predpíšu Vám drogy a vy ich užívate. Narkomani by za to dali čokoľvek, keby sa k tým malým nepriateľom zlej nálady dostali. Dnes sa stane znova niečo hrozné, cítil to, registroval to, rovnako ako každý normálny človek ráno cíti, či pôjde na WC on cítil, aký bude deň. Ak by chcel, vedel by zaregistrovať aký bude týždeň, no načo. Načo, veď od istého času boli dni len zlé alebo horšie. Dobrých bolo málo. Skúsil si otrepanú mantru, „dnešný deň bude prínosný, neublíži mi, ale posunie ma vpred". Zopakoval si ju trikrát a trocha sa mu uľavilo. No pocit zlého dňa tam aj tak ostal, nevšímavo a bezohľadne, nebral ohľad na mantru, na jeho potrebu, na prosbu o pekný deň, proste si len hovel v jeho hlave a trápil ho. Ten zákerný malý červ, hlodajúci v jeho vnútri, trýznil ho a pripomínal, ozýval sa v jeho vnútri a pripomínal, že nech by robil čokoľvek, dnešný deň proste nebude dobrí. S vedomím ďalšieho zlého dňa, rezignovane vstal a šiel si uvariť kávu. Návrat k rituálom, to pomáha, možno ten deň nejako oklame, možno ten strach zmije pol litra kávy, alebo dve cigarety ktoré k nim pravidelne vyfajčí a ak nie tak sa na to aspoň vyserie. Aj to bol rituál, a potom hygiena, možno pomôže studená voda... Toto všetko trvalo, len pár sekúnd, no pocit zlého dňa si úspešne uchránil teritórium v jeho vnútri. Rozhodol sa ignorovať ho, ak by to neurobil, vedel by čo bude nasledovať, vedel to, preto tak bojoval, vedel že ak nevyhrá, ak ten pocit nezaplaší, bude celý deň len utrpením, bude naplnený bolesťou do posledného záchvevu vedomia pred spaním. Že to bude jeden z tých dní, keď bude premýšľať nad zmyslom všetkého okolo seba a dôjde len k jednej myšlienke v štýle Bottovho Mor ho, k jednej vete ktorá tam znie ako opojná hudba - a ty voľ nebyť, ako byť otrokom. Nebyť, koľko krát na to myslel a koľko krát za posledných 9 mesiacov sa o to pokúsil, nik o tom nevedel, nik, nepovedal to nikomu, nechcel aby ktokoľvek vedel o jeho kliatbe, o jeho smole, o jeho neschopnosti... Nebyť.. Znie to super, no ako? Skúšal lieky, zistil, že nech by si vzal akúkoľvek dávku tak sa maximálne vyspí, skúšal strieľať, vždy zlyhal pravé ten náboj na ktorí sa spoliehal a keďže to chce hlboké presvedčenie v tých pár sekundách a je to aj dosť stresujúce zbraň zavrhol. Hlavne po poslednom pokuse, keď zbraň vystrelila po pár sekundách a jemu ostala na čele jazva. Raz si sadol do garáže a naštartoval auto, no zistil len to, že vďaka rokom meditácie je jeho telo schopné prežiť aj s minimálnym prísunom kyslíka. Skúšal sa obesiť, no zlomil sa trám, ktorí vyzeral byť v poriadku, tak to nechal. Ktosi mu raz povedal, že to aj tak nemá zmysel, že nech by robil čokoľvek nepodarí sa mu to... Riskol to ešte raz, otrava nikotínom, okamžitá smrť bez príkras, jednoduchá, prostá a bez možnosti návratu. Vzal posledných 10 cigár, Havany vždy boli jeho slabosť a obetoval ich na oltár pokoja. Nakrájal ich pridal trocha vodky, zalial litrom vody a nechal postupne rozvariť, aby sa vylúhovalo dostatočne množstvo nikotínu. Trvalo to skoro 4 hodiny, kým dosiahol množstvo dvoch deci, množstvo ktoré malo byť viac než dostatočné... Zaspal, zobudil sa na druhý deň na obed a vracal, vracal skoro dva dni, vracal krv aj žlč, prežil si neskutočné bolesti aj malé delírium, v ktorom stretol mnoho ľudí a ty neustále opakovali : si prekliaty, aj tak sa ti to nepodarí, si ten kto trpí, ale niekto to byť musí... proste totálny úlet...
Pri prvej cigarete mu došlo, dnes je deň keď mal absolvovať telefonát na ktorý sa tešil, tak prečo má strach? Prečo cíti, že ten dnešný deň bude tak hrozný, prečo registruje jeho ostne od prvého momentu snenia, prečo ho ten pocit neopúšťa, napriek mantrám, modlitbám, jeho vlastným prianím aby to bolo inak? Veď ten deň mal byť fajn, bude ju počuť a hlavne včerajšok bol fajn, miloval sa po dlhej dobe, uvoľnene a s chuťou, síce to nebolo také ako by si prial, ale bolo to omnoho lepšie ako si vôbec myslel, že to bude. Bolo to hravé, nežné, živočíšne, ale hlavne sa to páčilo aj je. To bolo asi najkrajšie, to ostatne potom ako skončila boli už len frikčné pohyby ktoré viedli len k jednostrannému uspokojeniu jeho tela. Ale ten moment keď končila, keď sa celá napla, keď krč prebehol jej telom, keď tie drobulinké bradavky na jej prsiach, tak pevných ako by boli z mramoru úplne stuhli a v jej úzkom, pevnom a hladkom lone, ktoré k nemu vystierala v nefalšovanej vlne orgazmu v tom jedinečnom momente Jej orgazmu, bol šťastný, bol fascinovaný krásou jej chvenia, cítil ho v jej vnútri tak intenzívne, že sa spravil prvý raz zároveň s ňou.
Spomienky na včerajšok, áno, včerajšok, to pomôže, pomôže odplašiť ten hrozný pocit blížiacej sa katastrofy. Spomienka plná vzrušenia zaplaší ten strach, premôže ho... Nepremohla...
Zapálil si druhú cigaretu, dopil kávu a šiel na WC. Dúfal, že pri vyprázdňovaní, vyprázdni aj strach, obavy a bolesť ktoré sa v ňom hromadili od rána. Čítal si, zamestnával myseľ všetkým možným, plánmi budúcnosti ktorú tušil, to ho upokojovalo, lebo práve tam, tam v čase ktorý len príde cítil pokoj, rozlet a šťastie. Všetko čo potreboval bolo schované za tým závojom času ktorý ešte len musí prísť, na ktorí musí počkať....
Ako tak prežil časť dopoludnia, premýšľal nad čímkoľvek, aby tušenie bolesti potlačil, no bolo stále intenzívnejšie a okolo 11 sa to zmenilo na pekelné muky, cítil, že to prichádza, cítil že sa to niečo blíži... A prišlo. V podobe telefonátu, telefonátu ktorí mal byť bežný, telefonátu týkajúceho sa splátok pôžičky, pri tom telefonáte sa to stalo. Začalo to nenápadne, nič nenasvedčovalo, že prichádza moment, pri ktorom mu zovrie srdce, pri ktorom niečo roztrhá ten zvyšok citov na márne kúsky a aj to čo ostalo zhorí. Rozprával so ženou, kvôli ktorej zmenil seba, svoj život, priateľov, zmenil všetko čo jej vadilo, podnikal v oblasti ktorej nefandil, len preto, že si to priala ona. Aj napriek tomu ho opustila. Opustila ho, pre zelenšiu trávu na druhej strane, no keď sa po 8 mesiacoch stretli, aj tak bol rozhodnutý jej pomôcť, dostala rakovinu ale aj napriek všetkému, ju chcel vyliečiť, cítila sa zle, sama a opustená a on znova ako rytier v lesklej zbroji a na bielom koni bez rozmyslu a zaváhania pomáhal. Prečo by aj nie, veď na ňu myslel každý deň. Myseľ sa k nej vracala v tisícoch maličkostí, spomienok a obrazoch. Stále dúfal, že pochopí ako ju miluje, stále veril, že pochopí jeho nesebecký záujem o ňu. Stále veril, že spolu budú kráčať ku hviezdam. Preto je stále pomáhal a nežiadal nič, tak ako mnoho krát predtým pomáhal len preto, že je to ľudské. No len do jedného krátkeho momentu. Keď mu povedala - Som smutná, že nie som s tým koho milujem. Tak nejako dúfal, že tou osobou je on. Nebol, bol to iný muž. A v tomto okamihu si uvedomil všetko, že nádej už nemá zmysel, že bolesť vyprcháva, že obavy sú nepodstatné... A aj napriek tomu ako sa od rána bál, napriek tomu, čo kvôli tejto žene prežíval v poslednom čase, napriek tomu ako dúfal, je všetko už za ním. A vyslobodil sa. Telefonát ukončil do 30 sekúnd a vedel, že už nezavolá, že už nechce poznať tu osobu, ktorej dal všetko čo mohol, že už ju netúži vidieť, že už nepatrí do jeho sveta. Oslobodil sa, presne tak, ako je to napísané vo všetkých knihách o láske, príručkách ako prežiť, príručkách ako sa vyrovnať s rozchodom, knihách o mágii, knihách o láske k sebe... Oslobodil sa v katarzii, lebo keď utrpenie dosiahne určitú hranicu, už nemôže bolieť viac... Navždy vymazal jej čísla, navždy ju vymazal z priateľov a ostala len ako miznúci sen, sen ktorí sa už nezopakuje. Nesmie sa už opakovať, lebo nie je nič horšie ako veriť v lásku niekoho, kto o Vás vie len vtedy, keď niečo potrebuje, Takýchto ľudí nie je dobre nosiť v srdci. Tam treba urobiť miesto niekomu, kto túži po tom, aby ste naňho mysleli, niekoho kto chce byť s Vami, niekoho kto tú potrebu milovať cíti rovnako. Deň predtým nechápal, ako sa žena ktorá oňho stála môže trápiť pre muža ktorí jej ubližoval a ktorí ju opustil, nechápal prečo sa tak trápi a hlavne čo ju trápi, chcel ju pochopiť a pomôcť jej, radou, slovom, dotykom. Vedomý si následku vyslovil prianie porozumieť. Porozumel, porozumel viac ako by bol dúfal, porozumel a pochopil.... Je potrebné pochopiť seba, ak to nevieme, musíme niekedy pochopiť iných a on pochopil. Strach a obavy zmizli, zmenili sa na radosť, že uzavrel kapitolu svojho života. Ostávaj v pokoji, ži si svoj život, buď šťastná, lebo ak budeš, nebudeš cítiť potrebu ozvať sa mi a môj pôjde inou cestou, oslobodím sa... A uvedomil si ešte niečo - SLNIEČKO, ĎAKUJEM, ŽE SI !!! Už nie som on, už som znova ja a začínam snívať a žiť nanovo.
