Vždy som si myslela, a v podstate to platí aj naďalej, že ľudia sú vo všeobecnosti v pohode, nikdy som sa nebála chodiť po uliciach v noci a náš panelák mi pripadal ako nedobytná pevnosť, v ktorej sa mi nemôže nič stať... A z tohto omylu ma vyviedlo niečo, čo sa stalo v sobotu.
Prišla som aj s priateľom okolo 22:00 domov z kina, sadli sme si k telke a prepínali z programu na program. Na každej stanici bolo to isté – pápež zomrel...
Dosť ma to dostalo, aj keď ani náhodou nie som veriaca (ale to je vedľajšie), vážim si každého človeka, bez ohľadu na to, aký dôležitý post zastáva.
Keď vtom sa zo spoločnej chodby pri výťahu ozval obrovský rachot rozbitého skla. Ihneď som vyštartovala z kresla mysliac si, že sa nedajbože niečo stalo môjmu bratovi, ktorý sa práve vtedy mal vrátiť domov.
Bežala som ku dverám, môj priateľ v tesnom závese za mnou.
Začul však iný zvuk z kuchyne, tak sa išiel pozrieť tam. Tento krátky moment, kedy sme neboli spolu stačil nato, čo sa odohralo v nasledujúcich sekundách.
Dobehla som ku dverám a v zhone som ich otvorila bez toho, aby som sa pozrela cez „kukátko“ čo sa deje na chodbe. Mala som to spraviť, ale v tej chvíli bolo prednejšie zistiť, či sa niekomu niečo nestalo.
Priamo pred dverami stál tak 23-25 ročný „cigáň“ (sorry za to oslovenie...), s úplne prázdnym pohľadom, zjavne pod „vplyvom“... Vedľa neho bolo na zemi kopec črepín z lampy, ktorá ešte pred chvíľou stála na stolíku na chodbe. Nič nepovedal, a ja som vlastne ani nič nečakala, chcela som čím skôr zavrieť dvere, len tie črepiny ma zaujali...
V tom z ničoho nič zaútočil... len tak mi vrazil päsťou do spánku, potom do ramena... to už bol tak na dva kroky v byte...začala som kričať na priateľa. Tak dlhý zlomok sekundy som ešte nezažila.
Zjavne prekvapený z toho, že ešte niekto je v byte, sa otočil a odišiel... vlastne ani neviem ako.
Bola som veľmi, veľmi zľaknutá... vždy som si myslela, že viem ako sa v takej situácii zachovať, že by som sa vedela ubrániť, jednoducho by som útočnika spacifikovala jedným kopancom do rozkroku a bolo by... Tá predstava, že mohol urobiť oveľa viac, že mohol viac ublížiť, ten pocit bezbrannosti a najmä strata istoty, ktorú pre mňa znamenal „náš dom“ je hrozná...
Viem, že sa podobné veci dejú každý deň, a to je na tom to najhoršie...
Je ťažké ostať optimistom a tešiť sa zo života, keď okolo je tak veľa „neoptimistických“ vecí.
Pri predstave, čo ma ešte len čaká mi tiež nie je veľmi do spevu- skončím školu (aspoň dúfam), bude zo mňa Mgr., budem sa snažiť uplatniť v oblasti, ktorá aspoň zďaleka pripomína to, čo som vyštudovala, v horšom prípade sa zaradím k ďalším úspešne vyštudovaným vysokoškolákom bez práce, upíšem sa na 20 rokov nejakej banke, aby som mala kde bývať.... Alebo sa stanem jednou z mnohých, ktorí utekajú na „západ“ (čiže kdekoľvek, kde sa dá uplatniť a samozrejme aj zarobiť viac, ako na Slovensku).
(asi by som veľmi rýchlo mala začať pracovať na novom VESELOM blogu... aj to bude, sľubujem)
Idem premýšlať o veselých veciach, o tom, kde si kúpim kaser alebo imobilizér, o tom, ako sa mám sústrediť na školu a všeličom inom...
