Keď nás bolí zub, celý svet prestane existovať. Neriešime, čo je dobré či zlé. Nezaujímajú nás televízne noviny, ani zvuky ulice alebo ... ostatné veci. Náš svet sa zúži na boľavý zub, opuchnuté líce a vrecko s ľadom. A hlavou nám víri otázka – “Kedy sa dostanem k zubárovi?“ Prípadne - “Bude to veľmi bolieť, keď mi bude zub opravovať?“ A samozrejme - “Koľko ma to bude stáť?“ A potom nájsť v sebe odhodlanie, ba priam odvahu ísť k zubárovi.
Prečo o tom píšem? Myslím na to, akú citlivosť bolesť nám dokáže spôsobiť jediný malý zub. A aký nezáujem vieme ukázať voči svojim kamošom, známym, susedom, okoloidúcim.. Áno, máme svoje problémy. Dôležité dospelácke veci. Životné. Zložité. A často zatúžime stať sa znovu dieťaťom. Hrať sa, mať prázdniny a celý život pred sebou. Ale, ruku na srdce, majú to deti naozaj také jednoduché?
Deti pociťujú rovnakú intenzitu bolesti pri pokazenom zúbku. Aj pri pokazených vzťahoch, zdraví či pokazenej hračke. My na deti a ich problémy často zabúdame, lebo sú ... malí. No hoci sú deti malé, vedia sa stať veľkými hrdinami. Prekonajú strach, vodu, oheň, únavu, vzájomné rozdiely. V snahe pomôcť. A poviem vám, tu nejde o boľavé zuby. Ide o vážne veci, v ohrození sú životy. Pri niektorých som žasla, akých činov, obetí a skutkov sú deti schopné. Odvahu vystúpiť zo svojej pohodlnej zóny a pomôcť, to si zaslúži odmenu. Nie jednotku ani čokoládu. Uznanie. Pocit, že sme vykonali niečo dobré. pre toho druhého. Pretože, ak chceme zmeniť svet, musíme začať od seba.
Na linku uvedenom nižšie nájdete našich prvých ocenených z roku 2000. Ide o príbehy zo začiatku projektu pred 18 rokmi. Také naše milé prvé zúbky, ktoré vyrástli z myšlienky oceniť iniciatívu detí nezištne robiť dobré skutky. Dnes už sú tie deti dopelákmi. A dúfam, že pokračujú v robení dobrých činov, že tá prirodzená detská túžba pomáhať sa u nich rozrástla do niečoho veľkého a nádherného. A zároveň im ďakujem, že našli v sebe odvahu.
http://www.detskycin.sk/sk/pribehy/Pribehy-2000.htm
Inšpiratívne čítanie vám prajem. A možno, možno pri niektorých na chvíľku zabudnete aj na svoje “boľavé zúbky“.
Eva Melich
