Život nám prináša do cesty aj neférovosti, za ktoré nemusíme vždy priamo zodpovedať my sami. Na vrchole takýchto nepochopiteľných nešťastí je u mňa to, keď vážne ochorie dieťa. Tejto karme jednoducho nerozumiem, sťahuje mi hrdlo aj srdce.
Trinásťročná Emka z Banskej Bystrice má rakovinu. Lieči sa, našťastie, už je z najhoršieho vonku. Bojuje s vážnou diagnózou a zároveň žije život dospelých. Nemá na výber, musí, chce, z lásky. „Moji rodičia sú obaja nepočujúci. Keďže posunkovú reč v našej krajine málokto ovláda, často pomáham mojim rodičom s tlmočením. Chodievam s nimi na úrady vybavovať rôzne potvrdenia, niekedy musím s nimi ísť aj do práce. Keď sme mali v škole rodičovské združenie, aj tam som musela s mamkou ísť a prekladať jej všetko, čo pani učiteľka rozprávala. Pomáham aj pri nakupovaní, aj pri vybavovaní reklamácií. Aj teraz v nemocnici musím mamke prekladať všetko čo hovoria lekári. Od rôznych vyšetrení cez objednávanie na kontroly až po dávkovanie liekov. A nie je to jednoduché tlmočenie, pretože sa dozvedám všetko, čo sa týka mojej onkologickej diagnózy, otvorene a priamo od lekárov. Často má tieto informácie zaskočia, potrebujem ich sama spracovať, ale nie je čas na plač, lebo mamka čaká na moje ruky a tlmočenie…,“ píše siedmačka, ktorá bola nominovaná na cenu Detský čin roka 2018 v kategórii Pomoc v rodine. Emkin príbeh najviac zaujal verejnosť, ktorá jej svoju podporu vyjadrila v hlasovaní na portály Ľudia ľudom.
Celý Emkin list si možete prečítať tu:
https://www.detskycin.sk/sk/pribehy/pribehy-2018/pomoc-v-rodine.html
Dieťa, ktoré sa veľmi skoro ocitlo vo veľkom živote. Som však presvedčená, že si to ani neuvedomuje. Je pre ňu prirodzené zapájať sa do bežných povinností rodiny, je to tak odvždy. Myslím si, že je to dôležitá zručnosť. Vedieť žiť praktický život, ktorý nám ohraničujú inštitúcie rôzneho druhu. Otázkou je, kedy k tomu nechať pričuchnúť aj deti. Pochopia to samé z našich dospeláckych rozhovorov? Hovoriť s nimi o „vybavovačkách“? Pýtam sa, neviem … som inštitúciám sa do poslednej možnej možnosti vyhýbajúci sa typ. Mám na to manžela, on sa takých vecí nedesí.
Ja na to idem z inej strany. Snažím sa svojim deťom veci nepodsúvať, neservírovať všetko už „predvarené“. Chcem, aby rozmýšľali samostatne, kreatívne vzhľadom na svoje schopnosti, radosti a na základe ich vlastnej motivácie. Takto sa snažím tú praktickosť zakomponovať do ich života. Poriadku v úradnej korešpondencii, a dokumentom založených abecedne podľa rokov v šanónoch, ich hádam priučí “tatiko”i.
Obdivujem Emku. Ako si odhodlane nesie svoj pomyselný nákup a ako jej s každým milimetrom nových vlasov rastie nádej a rozširuje sa úsmev. Želám jej, a všetkým deťom, zdravie, pretože si ho bezpodmienečne zaslúžia.
PS: „Pamätaj, aby si sa odo dna neodrazil s prázdnymi rukami.“ Dušan Fabián
Martina Karmanová
