Dnes je medzi deťmi a starými ľuďmi asi najväčšia priepasť aká kedy medzi dvomi generáciami bola. Nerozumejú vlastným motiváciám, konaniu a niekedy už ani slovám. Starší miestami nadobúdajú pocit, že už deti nemajú ani čo naučiť, že ich vedomosti a postoje sú v dnešnom svete neaktuálne, či príliš obyčajné. Však práve tá jednoduchosť a jasnosť v citoch, myšlienkach a postojoch je pre naše deti kľúčová a určujúca v ich ďalšom živote.
Možno to znie ako klišé, ale platí to stopercentne a vo všetkých oblastiach nášho života od obliekania, cez komunikáciu až po vzťahy k ľuďom aj veciam. Stačí málo, aby sme dosiahli super efekt. Jeden taký nádherný z kategórie dušu hladiaci sa podaril Hanke z Bratislavy.
Siedmačka pravidelne chodila tvoriť a zhovárať sa so seniormi z miestneho domova dôchodcov. Pri rozhovoroch zistila, že najviac túži po kontakte s ľuďmi, po pocite, že sú stále v srdciach iných, že na nich jednoducho niekto myslí. Na Vianoce chceli dostať pohľadnice. Aké prozaické. Chceli „držať v ruke“ myšlienky na ľudí, ktorých majú radi. To bolo ich najväčšie želanie.
Moji starkovci sú rovnakí. Na akékoľvek sviatky posielajú a čakajú pohľadnice, ktoré si zapichnú v chodbe do rámu zrkadla. Pritom, aj keď majú cez osemdesiat, intenzívne používajú aj e-maily či mobilný telefón. Jednoducho, držať rukou napísanú pohľadnicu má svoje čaro. Začala som to robiť aj ja. Už druhý rok posielam na Vianoce kamarátom pohľadnice.
Celý Hankin príbeh si môžete prečítať tu:
https://www.detskycin.sk/sk/pribehy/pribehy-2018/dobry-napad.html
Často nie sme k starým ľuďom chápaví a zhovievaví. Sú na nás pomalí. Myslím si, že by sme sa nemali báť zastaviť a prispôsobiť sa ich tempu. Vniesť do komunikácie s nimi trochu empatie a trpezlivosti. Uznávam, chce to niekedy dosť úsilia. Sama to cítim pri svojich starých rodičoch. Podobne ako aj môj dvojročný syn aj oni totiž opätovne niekedy prežívajú obdobie vzdoru. Tiež im treba donekonečna isté veci vysvetľovať. Často aj rozumejú, len si nedokážu pripustiť, že ich hlava už dávno predbehla telo, prípadne im hlava nedovolí vybehnúť zo zaužívaných zvyklostí alebo jednoducho si nechcú uznať, že na dôchodku je kľúčová činnosť aj oddych.
Na druhej strane sú stále zvedaví, nadšení z nových vecí, stále majú chuť objavovať, nie sú leniví, dokážu pomôcť, zaujímajú sa o druhých, chcú naďalej žiť vo veselosti a láskyplne.
A aj preto sa oplatí robiť kompromisy, pretože kruh sa viac-menej uzatvára každému z nás.
PS: Tento blok by som venovala svojim starým rodičom Ivanovi a Anne Plachým.
Martina Karmanová
