https://www.detskycin.sk/sk/pribehy/pribehy-2018.html
Príbeh o malom chlapcovi s veľkým srdcom, z ktorého by si všetci mali brať príklad:
Nešťastný sedel v lavici a všetci stíchli, pretože to každému prišlo ľúto. Než som stihla akokoľvek reagovať, Maximko vstal, zobral svoju fazuľku a postavil ju na lavicu pred Jakubka so slovami: ,,Tu máš, Jakubko, chcem, aby si bol šťastný. Vezmi si moju fazuľku.“Tento raz ostalo ticho, nie z ľútosti, ale od dojatia, čoho sme práve všetci boli svedkami. Niečo, čo Maximko týždeň polieval, niečo, s čím sa chcel hrdo pochváliť svojim rodičom, nezištne a bez akéhokoľvek zaváhania daroval. Len aby urobil niekomu radosť.
Každý deň máme nespočetne veľa príležitostí obetovať „fazuľku“: pomôcť kolegovi, uvoľniť miesto v električke, potešiť partnera, poslať správu priateľovi či podeliť sa s čerstvo upečenou bábovkou. Sú to malé veľké gestá, ktoré nás nič nestoja a raz sa nám ako bumerangom vrátia späť.
A o tom, že pomáhať je samozrejmosť:
Dávid a jeho brat Damián mu s pomocou rodičov pomáhajú už dlhší čas, a to tak, že mamina z toho čo navarí, pošle aj ujovi Jožkovi. Chlapci mu jedlo s radosťou nosia a robia tak aj za daždivého počasia. Túto zimu mu pomohli tiež. Ujovi sa pokazil elektrický ohrievač, a tak mu priniesli ich vlastný, aby si mohol maringotku vyhriať a nebolo mu zima. Dávid a Damián pomoc ujovi Jožkovi vôbec nepovažujú za niečo výnimočné, ale berú to ako normálne, ba samozrejmé. Sú pre nás veľkým príkladom v konaní dobrých skutkov.
Pomoc druhým by nemala byť výnimočnou udalosťou v našich životoch, ale ich prirodzenou súčasťou, každodennosťou našich dní. Niečím, s čím sa nemáme potrebu chváliť, čo nekalkulujeme, ale je jednoducho súčasťou nás.
Skúsme sa aj my inšpirovať príbehmi detí a ísť jeden druhému príkladom.
Pošlime každý deň „Maximkovu fazuľku“ ďalej a možno náš svet bude rásť zdravšie.
Mária Škamlová
