Pozeráš cez oblok a užívaš si každý dúšok teplého čaju, z ktorého ešte stále stúpa para. Hlavou ti preblesne, “mám ísť aj von?”
Odpoveď je v nedohľadne, tvoj pohľad zostáva na adventnom venci ležiacom na stole. Mlčky berieš zápalky, zažneš najprv prvú sviecu, potom aj druhú.
Druhá adventná nedeľa prišla k nám opäť po roku. So svojim posolstvom pokánia.
Slovo pokánie sa nachádza väčšinou už len v náboženských knihách, z našej reči sa, bohužiaľ, vytráca. Pritom slovo pokánie v sebe nesie hlboký a stále aktuálny odkaz.
Pokorne sa môžeme poobhliadnuť za uplynulým rokom, čo bolo v ňom dobré a čo zlé, čo by sme urobili inak. Možno lepšie, detailnejšie, láskavejšie, trpezlivejšie, viac s úsmevom.
Áno, robíme chyby. Veď sme len obyčaní ľudia. Nie smeneomylní. Avšak dôležitejšie je aj uvedomiť si tieto chyby, nielen ich ospravedlňovať, a následne porozmýšľať, ako ich minimalizovať a postupne odstraňovať.
Advent je začiatkom cirkevného roka, ale v našom kalendári sa naopak nachádza na jeho konci. Predsavzatia nazlepšeniesa si dávame do nového roka. Napriek tomu, obdobie adventu môžeme práve využiť na opravy ešte predtým, než sa stretneme s našimi partnermi, rodinami a priateľmi počas vianočných sviatkov. Dajme si tak šancu urobiť veci inak a do toho nášho reálneho, svetského nového roka vojsť s ľahšou mysľou a šťastnejšími vzťahmi.
Odkaz druhej adventnej sviece - pokánie. Nie je to len starobylé slovo. Je stále aktuálnym záväzkom pre nás všetkých, ktorí si dali predsavzatie byť lepšími.
Byť lepšou verziou samého seba.
Hľadíš do ohňa zapálených adventných sviečok, usmievaš sa a myslíš na všetkých, ktorí sú tvojmu srdcu blízki. Vieš, že sú pre teba dôležití, a si ochotní robiť viac nielen pre seba, ale aj pre nich.
Preto si dáš na seba kabát a vykročíš do mrazu..
