Pred stretnutím s deťmi som nevedela, aké charakterové a povahové vlastnosti u detí čakať. Musím však povedať, že ma prekvapili. A rovnako prekvapujú nielen každý rok, ale zároveň aj potvrdzujú, s čím sa stretávame s ich predchodcami.
Pri večeri sa rozprávame s deťmi o ich dobrých skutkoch. Skromne vstávajú, pomaly začnú rozprávať jeden po druhom. Zhodujú sa v názore, že vykonali to, čo považovali za potrebné, prirodzené a spravili by to znova. Pomôcť niekomu považujú za prejav lásky k blížnemu, za prejav úcty k človeku.
Nepotrebujú dôvod - prečo pomôcť.
Považujú to za rozhodnutie. Iba to urobiť.
Aj napriek tomu, že niektorí z nich čelili aj životu ohrozujúcim situáciám.
Počas rozhovorov som si uvedomila, že sú iní. Dokážu sa počúvať. Skutky, ktoré vykonali, považovali za samozrejmosť. Bavili sa medzi sebou, zaujímali sa o svoje príbehy. Boli v tom jednom momente jeden pre druhého.
Zistenie, že sú akýmsi druhom "malých veľkých dospelých", by sme mali rozširovať ďalej, aby ich rovesníci mali medzi nimi svoje vzory.
Možnosť rozprávať sa s rodičmi mi otvorila dvere do kuchyne príčin, čo majú tieto deti spoločné. To, ako sa správajú, je zrkadlom ich rodičov. Deťom je dopriata sloboda, ale vedia, kde sú jej hranice. Dostatok slobody je podčiarknutý dôverou, úctou, kamarátskym vzťahom s rodičmi, ktorý je doplnený o rešpekt.
Každý rok mi tieto deti pripomínajú nielen ľudské hodnoty, ale aj podstatu úspešných ľudských vzťahov. Inšpirujú ma a zároveň aj nútia sa zamýšľať, nielen čo na sebe zlepšiť, ale aj učiť sa vo vzťahoch k ostatným..aby som to jedného dňa mohla odovzdať aj svojim deťom.
Čo si o tom myslíš ty?
P.S. už chystáme Detský čin roka 2017, ktorí bude o nových príbehoch a spoznaní sa aj s novými deťmi.
Lucia Johanesová, za OZ Detský čin roka
