Naozaj tomu nerozumiem. Je to len moja realita, alebo je naozaj tých, ktorým je to jedno, viac ako tých, ktorým to jedno nie je? Snažím sa prispieť svojou troškou. Krok po kroku. Niečo každý deň.
Pravidelne napríklad organizujeme dvakrát do roka brigádu okolo nášho paneláku. Vyzbierame smeti, ohorky či vyplejeme burinu v popraskaných škárach chodníka. Všetko fajn. O týždeň sa prejdem okolo baráka a ohorkov je pod oknami už takmer rovnako ako tých vyzbieraných. Ľudia jednoducho majú to svedomie, že po iniciatíve niekoľkých jedincov z dvanásťposchodového petržalského paneláka vyhodia z okna zhasínajúcu cigaretu. Neprekáža im to ani keď majú balkón napríklad pod vchodom.
Príbeh skupinky žiakov základnej školy z obce Marcelová, ktorí si pod patronát zobrali miestny zanedbaný park, vo mne po vlastných skúsenostiach vyvoláva obavy. Predsa deti majú iné ideály, inak zakorenený pocit zadosťučinenia či spravodlivosti. Vytočila som preto číslo do zborovne a chcela som zistiť, ako sa im darí ťažko nadobudnutú čistotu a zveľadené prostredie v lesíku pri autobusovej zastávke udržať. Pochopili to aj ostatní, alebo trápia detskú dušu, ktorá je prirodzene nastavená na poriadok?
„Je to o trochu lepšie, ako to bývalo. Ľudia parčík tak neznečisťujú ako voľakedy. Výrazne tomu dopomohol aj dvojjazyčný článok v miestnych novinách. Obyvatelia teraz vedia, že o čistotu v lese sa pravidelne starajú deti. Obec začala tiež priestor pravidelne kosiť,“ hovorí mi pani riaditeľka základnej školy na južnom Slovensku Agnesa Kajtárová. Pre mňa je to malá iskrička, ale aspoň plápolá. Mihoce sa vďaka deťom a ukazuje cestu dospelým. Aj trochu lepšie je pozitívnejšie ako nič. Pôjdem teda kúpiť horalky a naplánujeme si aj my v paneláku ďalšiu brigádu, nech nemám pocit, že žijem v bubline. A koniec koncov, aj keby som v nej žila, nechcem v nej predsa stúpať na odpadky.
Martina Karmanová
