Na prvom mieste je strata medzinárodnej dôveryhodnosti. Slovensko, vzor progresívnosti medzi postkomunistickými krajinami sa behom pár dní stalo opäť baštou populizmu a nacionalizmu. Tak nás vnímajú zahraničné médiá – za všetky spomeniem len Financial Times a Economist. Po prečítaní článkov o Slovensku v týchto dvoch médiách som mal dojem, že žijem v krajine niekde za Uralom, kde nie je bezpečné po zotmení vychádzať von bez samopalu. Áno, je to prehnané. Ale je to realita. Najprv nás prehnane chválili – a mali sme z toho výhody. Pár článkov vo Forbese či Economiste otvorilo Slovensku viac dverí u zahraničných investorov než sto „podnikateľských misíí“ ministrov a ich kamarátov. A výsledkom boli pracovné miesta. Teraz sa dvere zase zabuchli.
Robert Fico sa orientoval na moc. Sám priznal, že KDH a SMK boli ochotné SMER-u pristúpiť na nečakané veľkorysé programové ústupky. Takže argument o programových prioritách ako dôvode voľby HZDS a SNS za partnerov sú lžou. Prečo sa teda rozhodol pre Slotu a Mečiara? Pravdu povedala naplno len pani Flašíková, ktorá je dostatočne za vodou (a zdá sa že v Smere je zatiaľ jediná), aby sa Fica a jeho novonadobudnotej moci nebála. Už po prvom kole rokovaní Fico podľa Beňovej slov zistil, že Mečiar so Slotom sú ochotní „absolútne vo všetkom sa prispôsobiť“ a to rozhodlo....zrejme tým nemyslela len program. Fico sa teda rozhodol pre partnerov, s ktorými sa bude musieť čo najmenej deliť o moc.
To, čo nasledovalo poznáme: Koruna nám padá a padá a podľa odhadov bánk stála strata dôveryhodnosti slovenskej meny už najmenej 2 miliardy euro. A to boli len prvé dve intervencie NBS. K dnešnému dňu to v korunách bude už cez 100 miliárd korún. Pekne, pán premiér, pekne. Zaťali ste sekerku, čo to šlo. Ale nie je jediný.
Nemastný-neslaný minister zdravotníctva potvrdil Ficove zadanie zrušiť poplatky. Zdravotníci už teraz kričia, že má najprv povedať odkiaľ im dá tých 2,5 miliardy, ktoré im týmto rozhodnutím zoberie. Nemastno-neslano si to pán Valentovič tak nejak „zanalyzuje“ a bude vedieť. Zanalyzuje = spýta sa Fica, že čo má na to novinárom odpovedať.
Fico sa stretol aj so zástupcami VÚC a sľúbil im pár sto miliónov na drahšiu naftu. Veď prečo nie? A keď už bola reč o cenách, Fica dobehli aj jeho vlastné populistické sľuby o znižovaní spotrebnej dane. Ďalších pár sto miliónov. Míňanie mu teda ide.
Ozval sa aj minister pôdohospodárstva Kepeň. Nezabudol niekde v médiách utrúsiť, že je chyba, že Slovensko nevyužíva možnosť väčšieho dofinancovania europeňazí pre poľnohospodárov aj z vlastného rozpočtu. Prečo nie – ďalších pár miliárd?
V predbežne avizovaných programových prioritách som zachytil aj reči o bonifikácii hypoték a o zvýšení príspevku pri narodení. Fajn, ďalšie stomolióny hneď, miliardy neskôr. Je tu aj sľub väčších dotácií hromadnej osobnej dopravy. To by bolo tiež pár stoviek miliónov až miliárd. A dalo by sa pokračovať.
No dobre, Fico sľubuje ako zmyslov zbavený. Ako to súvisí s prvými 10 dňami vlády? Vráťme sa k oslabovaniu koruny. Fico, testujúc vlastnú moc, sa nechal po voľbách počuť, že euro prijmeme v roku 2009 iba ak to bude pre Slovensko výhodné. Po strate viac než 2 milárd z devízových rezerv si ho zavolal guvernér centrálnej banky na koberec a vysvetlil mu, čo má urobiť, ak nechce rozbiť devízové rezervy tejto krajiny behom pár týždňov na cucky. Fico sklopil uši a povedal, že rešpektuje plán predchádzajúcej vlády zaviesť euro v roku 2009. Prvý dobrý signál. Ale zatiaľ nedostatočný. Takýchto guvernérov by totiž Fico potreboval oveľa viac. Takých, čo mu budú opakovať, že najbližšie štyri roky by preňho nemali byť iba preteky, ako za každú cenu splniť čo najviac z jeho nezmyselných populistických sľubov. Že sa ako premiér musí naučiť hovoriť aj nie, a to dokonca aj vtedy keď to zníži jeho osobnú popularitu. Fico zatiľ zistil len to, že vo voľbách získal čosi moci. Ale pravdou je, že získal aj veľmi, veľmi veľa zodpovednosti. A to mu, bohužiaľ, za prvých desať dní vlády ešte nedošlo.
