Roky 1998 až 2002 boli rokmi, kedy sa hasilo a zachraňovalo čo sa dá. Ak niekto tvrdí že sa vtedy robila taká alebo onaká politika, mýli sa. Vtedy sa len hasili problémy, ktoré tu nechali Mečiarovi tunelári a neschopáci. Veď ako dnes si pamätám chvíľu, keď sme dva týždne pred voľbami našli vo výkazoch na webe NBS údaj, že štát ma na svojom účte 0 korún. Vtedy som robil a agentúre a naša správa prebehla všetkými médiami. Neskôr sa zistilo, že okrem tej nuly má štát v NBS aj tzv. kartotéku nezaplatených faktúr – jednoducho Mečiarovci na záver vlády vycucli štát úplne na dno a ešte kúsok ďalej. Ale to nebolo všetko – keďže štát nemal peniaze, enormne sa zadlžoval a platil aj nenormálne úroky. V roku 1998 boli úroky cez 20 % a úvery v slovenskej korune si bral len ten, komu bolo jedno, či ich splatí alebo nie. Po rokoch tunelovania a rozdávania nesplatiteľných úverov sa najväčšie slovenské banky, v ktorých mala úspory viac než polovica obyvateľov, dostali koncom roka 1998 do stavu, že nespĺňali ukazovatele kapitálovej primeranosti a NBS ich mohla kedykoľvek poslať do nútenej správy. Neurobila to, lebo by to lavínovito položilo celú ekonomiku. Ako dnes si pamätám, ako mi v novinách zastavili článok, ktorý hovoril skutočnú pravdu o stave jednej z bánk. A tým tú banku zachránili – dali vláde ešte čas. (majiteľ novín mi neskôr vysvetlil, že on na Slovensku nepodniká a mohlo mu to byť jedno, ale má túto krajinu rád a nechce aby po vybojovaní ťažkého zápasu s mečiarizmom pokazil budovanie demokracie a možno raz aj prosperity na Slovensku lavínovitý pád bánk). Z bánk sa dostaneme do podnikového sektoru, kde nikto neplatil nikomu, aj keď všetci sa tvárili, že majú prácu. To, čo sa udialo behom prvého roka po páde Mečiara bolo nevyhnutné – štát priškrtil kde mohol a zvýšil dane – aby prežil. Banky, aby prežili, prestali rozdávať úvery. Stovky firiem pochopili, že špirála politických úverov, neefektívnosti a prezamestnanosti sa zastavili - musia začať prepúšťať a zrušiť všetko, čo si na seba nezarobí – aby prežili. To bol bod nula. Obrovské úroky, obrovský deficit štátneho rozpočtu, obrovská nezamestnanosť.
Ďalej to už poznáte – štát dal v roku 1999 do bánk spolu 100 miliárd, aby ich zachránil. Predal ich renomovaným zahraničným vlastníkom, aby zaručil, že budú fungovať efektívne. A vyšlo to. Banky fungujú, predbiehajú sa kto dá úver, ale zároveň si tvrdo zabezpečujú, aby o peniaze oni (a ich vkladatelia) neprišli. Aby firmy, ktoré úverujú, fungovali efektívne. Po tom, čo sa kvôli katastrofálnemu nedostatku peňazí utlmila diaľničná výstavba, začala s od roku 2001 rozbiehať nanovo. V roku 2002 rozmach podporili aj nízke dane – domácim podnikateľom vytvorilo toto zníženie väčší priestor na investície. Spolu s flexibilným zákonníkom práce boli nízke dane, lacné úvery, lacná pracovná sila, stabilný finančný sektor a rastúca infraštruktúra vhodným koktailom pre domáce ale najmä zahraničné investície. A tie začali prichádzať. Po vstupe do EÚ a NATO uverili aj tomu, že tu bude nejaká štandardná politická kultúra. Výsledok? Vysoký ekonomický rast, klesajúca nezamestnanosť, rastúce mzdy.
Od bodu nula to trvalo šesť rokov, ale pomalými a postupnými krokmi sa podarilo po linke štát-banky-podniky-ľudia priniesť na Slovensko ekonomickú prosperitu. Pre zahraničie je to neuveriteľne rýchle a myslia si, že sme nejaký ekonomický zázrak. Zabúdajú na to, že sme malá krajina a že v sr..kách, v akých sme boli sa dali robiť veci, na ktoré oni nenájdu odvahu. Pre väčšinu Slovákov je to však aj tak pomalé. Tí by chceli zázrak na počkanie. Aj rok by bol pre nich dlho. Zabúdajú na to, že na linke štát-banky-podniky-ľudia sa nič nedá ani preskočiť ani urýchliť.
A čo nás čaká teraz?
Rastúca ekonomika nám generuje zdroje, ktoré sme nikdy nemali. Rozpočet je síce stále na nule, no ak prijmeme rozumné tempo ako sa k tej nule približovať, budeme sa môcť po prvý krát zamyslieť nad tým, čo s peniazmi štátu. Každá vláda, nech už bude pravá, ľavá, ružová či fialová, bude chcieť tieto zdroje rozumne rozdať ľuďom (a dúfam, že nie len pár „svojim“ ľuďom ako za Mečiara). Či už to bude vo forme nižších daní alebo sociálnych príspevkov – ľudia budú mať isto viac. A preto nech budete voliť kohokoľvek, budete voliť ľudí, ktorí sa Vám budú zdať sociálnejší ako tí doteraz. Dokonca aj strany, ktoré sú dnes vo vláde, či strany ešte pravicovejšie ako dnešné vládne strany, by boli (ak by sa dostali k moci) vnímané ľuďmi ako nepomerne sociálnejšie než doteraz. Dôvodom nebude nejaká zmena myslenia – ale to, že sa podarilo vybudovať ekonomiku, ktorá generuje zdroje umožňujúce oveľa širšie a sociálnejšie programy, než tomu bolo doteraz.
A koho to teda budem voliť?
V prvom rade chcem, aby to „využitie zdrojov“ nebolo jednorazové. Aby ekonomika pokračovala tak dobre ako doteraz. Aby „sociálne výdavky“ boli podopreté zdrojmi. Teraz, aj za štyri roky.
Áno, žiada sa mi zmena, ale ekonomike by zmeny uškodili. Verím, že ekonomika potrebuje ísť tým istým smerom ako doteraz. Akurát si náš ekonomický úspech potrebuje nasadiť o čosi sociálnejšiu tvár...keď už na to teraz má ...
Nebudem preto voliť strany, ktorý chcú zmeniť základy nášho ekonomického úspechu. KSS ani SMER nemajú šancu. Ani HZDS – ešte stále som nezabudol na stav štátu z roku 1998. Takže mi zostáva záplava relatívne malých pravicových strán.
Keď som si prečítal programy, najsympatickejšie my boli strany, ktoré sa do parlamentu asi nedostanú. Dlho som váhal či ich voliť. A či vôbec ísť voliť. Napokon prehovorilo svedomie. Ak by som nevolil, podporil by som neúčasťou aj tých, ktorých nechcem. A to by som si vyčítal. Tú novú dilemu som vyriešil ľahko: Malá strana s výborným programom bez šance presadiť ho alebo veľká strana s dobrým programom aj so šancou presadiť ho? Rozhodol som sa zostať pri väčšej pravicovej strane. Takej čo má program takmer zhodný s tým, o čo sa doteraz reálne snažila. Preto verím, že sa toho programu nevzdá len pre pár teplých miest vo vláde. Určite sa neviem stotožniť s veľa ľuďmi, ktorí ju reprezentujú. Na kandidátke som si však našiel štyri mená – štyroch zodpovedných a skúsených manažérov (v štáte, samospráve aj firmách) – za ktorých sa nebudem musieť hanbiť. To krúžkovanie predsa len má zmysel.
