Je mi jedno, či vonku robí 200, 300 alebo 400 tisíc ľudí. V zásade ich možno rozdeliť na tri kategórie. Prvou sú prihraniční cestovatelia. Tak ako niekto dochádza za prácou z Malaciek do Bratislavy (35 km) alebo z Medzeva do Košíc (30 km), iný chodí Komárna do Komáromu (2 km), či z Horného Sŕnia do Valašských Klobúkov (20 km). Alebo z Bratislavy do Viedne (65 km). Je to úplne normálna prirodzená voľba daná rozdielom platom medzi regiónmi a možnosťou cestovania. Rozdiel v platoch medzi Slovenskom a jeho susedmi tu bol a zo dňa na deň nezmizne. Tak ako vždy bol, bude a nikdy nezmizne rozdiel platov medzi Malackami a Bratislavou. Ba navyše, tento pohyb má pre takýchto zamestnancov jednu veľkú výhodu - rozdiel v cenách. V Malackách toho okrem bytov veľa lacnejšieho v porovnaní s Bratislavou nenájdete. Ale komu je lepšie ako Slovákovi, čo pracuje v Rakúsku a žije na Slovensku? Slováci, ktorí pracujú desať kilometrov za hranicami za platy ktoré sú o tretinu, či trojnásobne lepšie a ktorí žijú za životné náklady na Slovensku nie sú nijakí chudáci. A navyše, doprajem im to.
Druhou hlavnou skupinou sú mladí ľudia. Nemajú deti a tak sa minimálne zdokonalia v jazyku a zlepšia tak svoje šance na slovenskom pracovnom trhu. Keďže au-pair už v tejto skupine prestávajú byť dominantné, mnohí sa aj naučia nové, praktické veci v odbore, ktorý študovali. Alebo len získajú skúsenosti z toho, ako sa žije inde. Aj to je pre mladých prínos. Pobyt cudzine ich naučí postaviť sa na vlastné nohy. Sú takí, čo odchádzajú von s cieľom zostať tam, ale takí vždy boli aj budú. A tí ostatní? Tí, čo sa vrátia? Skúste sa ich spýtať, či to vnímajú ako nejaký trest, že cestujú, učia sa jazyky a získavajú nové skúsenosti. Nie, každý vám povie, že je úžasné vidieť niečo iné a zlepšiť si šance na neskoršie uplatnenie na Slovensku, nebodaj aj niečo nasporiť. Veď kedy inokedy majú takto cestovať? Keď budú mať rodiny? Budú tehotné alebo budú mať tehotné manželky? Či keď budú mať malé deti? A navyše – hovoríme, že slovenský vzdelávací systém je vzdialený od praxe, že zahraniční investori vždy potrebujú ľudí a najmä absolventov doškoliť a že tie jazyky sú naozaj podstatné. A keď sa tu vyskytnú mladí odvážni ľudia, ktorí nečakajú so založenými rukami, kým ich nejaký nový investor zavolá na rekvalifikáciu (zaplatenú zo štátneho rozpočtu v rámci investičných stimulov) a potom pošle do fabriky, to je tragédia? Vďaka, že tí mladí „cestovatelia“ sú a že majú možnosť takto sa zdokonaľovať.
Poslednou skupinou sú málo kvalifikované pracovné sily. To sú tí, čo sa najviac blížia rečiam politikov. Typickým príkladom sú stavbári, ale sú tu aj rôzne sezónne práce v poľnohospodárstve a cestovnom ruchu. Bolo by skvelé, ak by sme ich vedeli zamestnať na Slovensku. Ale na druhej strane – koľkým z nich sa chce robiť celý rok na Slovensku a zarobiť to, čo v Španielsku za 4 mesiace? Koľkí z nich sú striedavo nezamestnaní (aby za nich platil odvody štát) a striedavo v zahraničí. Ak si niekto myslí, že je chybou nejakej vlády, že títo ľudia nemajú kvalifikáciu, tak je na omyle. Takýchto ľudí má každá krajina a najhoršie čo môže byť je povedať im, že sa štát o nich postará. To by si totiž vyložili nohy na stôl, otvorili pivo a povedali: „Dobre štát, staraj sa.“ A že si títo ľudia našli ako zdroj obživy sezónne práce v zahraničí? Aspoň že to. Oveľa lepšie ako keď nejaký chumaj začne bojovať proti možnosti pracovať v zahraničí a bude menej kvalifikovaných učiť ako nepracovať. Ďakujem, to tu bolo 40 rokov a výsledkom je, že my chodíme za dobrými platmi do Rakúska a nie oni k nám.
Ak som na začiatku hovoril o klamároch, mal som na mysli tých, ktorým sa zapáčilo slovo vysťahovalectvo. To ma uráža. Pri vysťahovalectve ide človek aj s rodinou (ak ju už má) do neistoty. Predá majetok, vzdá sa všetkého čo má doma a ide natrvalo niekam, kde to nepozná, lebo verí, že tam nemôže byť horšie ako doma. To, čo tu máme dnes nie je vysťahovalectvo, ale slobodný pohyb pracovnej sily. Vymoženosť, o ktorú sme sa snažili, keď sme chceli vstúpiť do Európskej únie.
Čísla o Slovákoch v zahraničí nie sú čísla o zúfalcoch, ale čísla o možnosti voľby, ktorú niekto využil. Zúfalec je len ten, kto to nepochopil a snaží sa takýmito klamstvami odpovedať na veci, ktoré sme možno nechápali za komunizmu, ale dnes sú už úplne prirodzené. A dúfam, že takýto obmedzenec nedostane moc tento slobodný pohyb akokoľvek sťažovať či obmedzovať.
