V nedeľu mi pri televízii padla sánka. Všetci poslanci za ČSSD podpísali nejaký záväzok, že nepodporia vládu ODS, lidovcov a zelených. Skôr, než boli ustanovení za poslancov. Skôr než by táto vláda predstavila svoj program. Skôr než by prebehlo jediné rokovanie o programových, personálnych či iných prioritách a požiadavkách medzi vládou a ČSSD. A najmä – absolútne v rozpore s ústavným princípom každej slušnej demokracie – že poslanci majú vykonávať svoj mandát na základe svojho najlepšieho vedomia a svedomia a nie na základe straníckej doktríny.
Vývoj v ČSSD mi pripomenul kauzu Gaulieder z roku 1997. Nie pre to, že by snáď ČSSD už išla vyhadzovať nejakého poslanca, ktorý má svoj vlastný názor – iný než vedenie strany. Olejom, ktorý umožnil rozhorenie kauzy Gaulieder v slovenskom parlamente bolo písomné vzdanie sa funkcie poslanca parlamentu – to musel v roku 1994 podpísať každý nádejný poslanec za HZDS. Vladimír Mečiar si tieto vyhlásenia vzal, zatvoril ich do sejfu a keď sa objavil prvý neposlušný poslanec - František Gaulieder – stačilo dopísať dátum, zavolať si vtedajšieho šéfa parlamentu Ivana Gašparoviča a HZDS vyhodilo Gauliedera z parlamentu. Gauliederovi nepomohlo ani verejne ani písomne deklarovať, že oný kus papiera z Mečiarovho sejfu nemá nič spoločné s jeho vôľou.
Paralel medzi Paroubkom a Mečiarom by sme našli viac. Obaja dostali do rúk reálnu moc bez toho, aby si absolvovali nejaký volebný maratón. Obaja si získali obdiv voličov vďaka svojej hrubosti. Obaja výrazne rozdeľujú spoločnosť - na tých čo ich milujú a na tých čo ich nenávidia. Obaja neznášajú iný názor a vo vlastnej strane ho absolútne netolerujú. Oboch počas premiérovania poznačil negatívny vzťah k prezidentovi. A napokon - obom moc nielenže zachutila, ale stali sa od nej načas závislí. Preto nevedia uniesť, ak ich národ miluje menej ako si mysleli a majú o svoju moc prísť.
Paroubek aj Mečiar majú ešte jednu vlastnosť spoločnú – ich sklon k diktátorstvu, paranoja a buranstvo mobilizuje politikov a voličov, ktorí nechcú, aby sa z ich krajiny stalo stredoeurópske Bielorusko, kde kult osobnosti vysoko prečnieva nad všetkými, čisto formálnymi znakmi demokracie. V Čechách tento boj za slušnú, modernú, demokratickú krajinu voliči vybojovali – nie však dosť presvedčivo a tak musia ešte jeden boj dobojovať politici. Na Slovensku nás tento boj ešte len čaká.
