Nevravím, že doma mi je zle, ale nie je to také, ako keď som v Bratislave...Tam si v kľude chodím do školy, večer zájdem za kamošmi, za mojim priateľom alebo ešte donedávna som takmer všetok svoj voľný čas venovala Daliborovi...Naraz prisiel júl a všetko je inak....
Ja som doma na brigáde, moja láska ostala v Bratislave zarábať peniažky na školu a našu spoločnú budúcnosť, kamoši sa roztratili po svete... Nie je to ľahké, byť tu a mať priateľa na druhom konci republiky, najmä, keď som bola zvyknutá, že vždy, ked sme mali čo i len pár minút voľna, boli sme spolu, chodili po meste držiac sa za ruky, spolu sa smiali na každej hlúposti....
Teraz to tak nie je...Píšeme si dlhosialhle maily, voláme si vždy, keď sa dá...Ale aj tak mám pocit, že mu neviem dostatočne vyjadriť, ako veľmi mi chýba, ako veľmi by som ho chcela mať teraz pri sebe, objať ho, dať mu pusu...Aký som do neho blázon a že ďakujem tomu hore, že sa naše cestičky stretli a že sme sa našli....Ako si vážim to, že bol pri mne vždy, keď som to potrebovala, ako si vážim všetko, čo pre mňa robí...
Mnohí ľudia sa ma teraz začínajú pýtať, čo si prajem na svoje blížiace sa narodeniny...Moja odpoveď všetkých viac než dosť zaráža...Chcem len byť s mojim drahým...Byť schúlená do klbka a mať hlavu na jeho ramene, držať sa za ruky a vychutnávať si ten fajn pocit bezpečia, ktorý pri ňom mám...
