Rozmýšľam, či dvihnúť, či nie, napokon vyzváňajúci mobil úplne ignorujem. Však veď ak je to súrne, isto zavolajú znova, alebo pošlú SMS.
O chvíľu nachádzam zvláštnu správu - či nemôžem prísť zajtra o desiatej pred Tesco, mám dohodnutú prácu, vybavil mi ju môj brácho. Ako kedy som ja pýtala brata, aby mi našiel prácu a vôbec, prečo niečo robí poza môj chrbát a dáva moje číslo kadekomu?
Naštvatá vytáčam jeho číslo, dvíha a je prekvapený, prečo mu volám, keď len pred pár minútami sme spolu kecali pri šálke dobrej varenej čokolády. Že prečo ti volám??? Môj zlatý, ty čo dávaš iným moje číslo bez môjho vedomia??? Rehoce sa mi do telefónu a začína mi vysvetľovať , že ide o kamošovu tetu, ktorá potrebuje opatrovať synčeka s keďže študujem pedagogiku, mohla by som to skúsiť...
Je desať a ja stojím pred Tescom. Prestupujem z nohy na nohu, možno od zimy, možno od nervozity...Už ani neviem...Na jednej strane som šťastná, že mám prácu, na druhej kúsok obavy, či to budem popri škole vôbec stíhať. Zvoní telefón...Dvíham a dozvedám sa presné miesto parkovania auta...
Prichádzam k autu, vystupuje z neho milá staršia pani, odhadujem , že môže mať tak 50. V skratke sa predstaví, ja jej poviem čo-to o sebe a už sedíme v aute a vyrážame ku nej domov za synom.
Bavíme sa o škole, o jej práci a konečne dôjde reč na to, čo som chcela počuť ako prvé- na syna...Dozvedám sa, že trpí Downovým syndrómom, svalovou dystrofiou, nerozpráva, má tekutú stravu...Fúha, tak toto je iné kafé, prečo som sa na toto dala nakecať? Prečo som len povedala áno, skúsim to, keď som nevedela, do čoho idem?...Zrazu sa ma zmocňuje pocit neistoty, strachu, zviera sa mi žalúdok, začínajú sa mi potiť ruky- zase ten nechutný pocit ako pred maturami...
Tak a sme tu..Nasleduje hlboký nádych...Vstupujem do bytu, vyzúvam topánky, odkladám bundu.Naraz sa mi len popod nohy pletie krásna čierna sučka, ihneď schmatne moje topánky a vláči ich po celom byte...Teta mi len oznámi, že to má nechať tak a isť sa zoznámiť s Dalkom, jej synom...
Trochu sa bojím, neviem, čo mám robiť, čo povedať, ako sa zachovať...S trasúcimi sa kolenami vstupujem do obývačky...Pred telkou sedí Dalko - milý vysmiaty mladý chalan, s krásnymi modrými očami, ktorý mi podáva ruku..Nesmelo ho za ňu chytím, stiskne ma a huncútsky sa usmeje...Chvíľu takto stojím ako solný stĺp, keď mi teta zašepká do uška:"Veľmi sa mu páčia blondýnky."Z chuti sa zarehocem a Dalko si niečo začne hmkať...
Je neskoro večer, keď od tety odchádzam....Až po hodinách s Dalkom si uvedomujem, aká som bola hlúpa,že som sa na túto prácu nedala nahovoriť skôr...Je to totiž ten najkrajší pocit na svete, keď si s niekym rozumiete bez slov..Úplne stačí, že si rozumejú vaše srdcia..Tak ako si našli cestu k sebe to moje a Dalkove...
