Ale to bolo v porovnaní s tým, čo ma čakalo v škole nič...Došla som na našu katedru, že si pozapisujem kurzy, veď aj na začiatku akademického roku to tak bolo a prebiehalo to celkom v pohodke...Ale teraz bolo všetko akési viacej domotané...Takmer polovica profákov nemala na dverách vyvesený papier, na ktorý by sa dalo na kurz zapísať, pre istotu ďalšia polovica bola na nejakých poradách a nechali len odkazy na dverách, že sa bude zapisovať až na najbližšej hodine a aby toho nebolo málo, niektorí nás pre istotu poslali do čerta, že nemáme otravovať...Náramný prístup človeka k človeku...Ale tak zvykám si....
A to som obehala len jednu z budov, kde sídli pedagogická fakulta..Ešte ma čakali ďalšie dve..Celá znechutená som sadla do električky a vyrazila smer Šoltéska a Moskva..Behala som od jedných dverí k druhým, keď som sa niečo opýtala, nikto nemal ochotu pomôcť...Šak máš vedieť, nie?..Ale odkiaľ, keď som len prváčka?.. Proste vyška - krutá, ale najlepšia škola života..Čo si nevybavíš sám, to nemáš...
Moja aj tak na prd nálada dostala zabrať ešte aj počas cesty zo školy ku priateľovi...Unavená po celodennom behaní som sa s vypätím všetkých síl vtlačila do preplneného busu..Takmer som lízala sklo, keď niekto spoza chrbta povedal, že čo je to za drzosť nepustiť sadnúť matku s deckom na rukách...Nedalo mi to sa neobzrieť, kto to hovorí..Samozrejme, stará pani nadávala študentom s batohmi, prečo nepustia druhých sadnúť...Tí len s kľudom v hlase vraveli babičke, že oni o chvíľu vystupujú a potom si môže sadnúť aj ona, nie len matka s dieťaťom...Ale babička sa nevzdávala, chcela dobojovať tento boj s mladými..Začala na celý autobus tým úbohým deckám s vakmi väčšími ako oni sami nadávať a robiť prednášky o tom, že čo ich v tej škole učia, že jak môžu byť takí bezohľadní atď...V tej chvíli som sa už nezdržala a povedala, čo som mala na jazyku:"Prepáčte, ale vidíte, že tie decká majú ťažké tašky a okrem toho, keď to nevadí tej pani s dieťatkom na rukách, prečo to vadí vám???"...
Nastalo v buse hrobové ticho a každý čakal, čo na to milá výrečná babička povie...Začala sa ešte viacej rozčulovať, že jak si dovoľujem jej oponovať a že som nehorázne drzá....Začala sa pýtať, či chodím na osobitnú školu, keď neviem, čo sa patrí..."Zatiaľ nie, ale ak sa mi podarí skončiť školu, budem chodiť aj tam učiť deti."....Však čo, bola som len úprimná, no nie?...
