Keď aj chlapi plačú

Asi o pol jedenástej sme všetkých slušne vykopli z domu, že je čas ísť, lebo prídeme neskoro a na takéto udalosti sa nepatrí meškať...Ja s brachom som pochystala čo bolo treba, usadila všetkých na svoje miesta a čakali sme na hlavných aktérov...Mamku a tatka...

Začala hrať organová hudba, keď ma brat jemne šťuchol a zahundral niečo v zmysle, že už mám konečne dvihnúť svoj zadok a presunúť sa pred oltár...Nič som v tej chvíli nechápala, veď sa doma vravelo, že ja s tým celým nebudem mať nič spoločné a teraz toto?...Vstala som teda a dostatočne si neuvedomujúc vážnosť celej situácie som sa stala v tej chvíli svedkom potvrdenia si manželského sľubu...

Všetko prebiehalo podľa vopred pripraveného scenára, keď tu naraz pri tom, ako mamka odriekala sľub vernosť tatkovi, vyhŕkli farárovi slzy a takmer mal problém obrad dokončiť...Tu sa pustila do vzlykania aj moja mamka a celá uplakaná, s rozmazaným make-upom vyznala lásku tatkovi...Keď som sa pozrela na tatka, ani on nemal oči suché...Jednoducho sa v tej chvíli nedokázal zachovať ako tvrďas a plakal ako malý chklapček...

Bolo to asi prvýkrát,čom som naraz videla plakať dvoch chlapov a samozrejme, nenechalo ma to chladnú a vyhŕkli slzičky aj mne...Bola som neskutočne dojatá a trochu aj mimo z toho, čo práve prežívam...

Po obrade prošiel za mnou farár a s miernym úsmevom na tvári povedal,že úlohy mojich rodičov a mňa mali byť vymenené, že to ja som mala kľačať pred oltárom a moji rodičia mi mali byť svedkami..Vtedy som si
nechtiac spomenula na bývalého, s ktorým sme plánovali spoločnú budúcnosť, ale žiaľ, dopadlo to tak, ako
to dopadlo...Vtedy som začala plakať ešte viacej ako vo chvíli, keď som počula vyznanie svojich rodičov..

Ale aj tak chcem poďakovať svojim rodičov a najmä tomu hore, že som mohla byť pri tom, ako si moji rodičia vyznávali lásku, sľubovali vernosť až do smrti a ako si po takmer 25 rokoch spoločného života povedali áno aj pred Bohom a svojimi deťmi...