Po dlhej ceste busom som sa ocitla v Allmenhausene,kde mi mily postarsi tucnejsi pan vysvetlil, ze do skolky nepojdem pracovat, lebo to miesto je uz obsadene...No ok, ale co budem teda robit, pytala som sa sama seba? Ponukol mi na vyber - bud domov dochodcov alebo domov pre postihnutych..Jednoznacne vyhrala druha volba a spolocne s kamoskou nas viezol este vyse hodinu do nejakeho divneho nemeckeho mestecka a ked nas vysadil mali sme pocit, ze sme na kraji sveta...
Dnes je to vyse mesiaca, co som v Gothe, v spolocnosti postihnutych starsich aj mladsich ludi...Travim s nimi cele dni, casto taham sluzby, aj ked mam mat oficialne volno, lebo im nedokazem povedat, ze teraz sa s vami bavit nebudem, mam volno...Venujem sa im neustale a oni mi to oplacaju svojim usmevom, tym, ze sa tesia na kazdu chvilku, co sme spolu, kreslia mi kresbicky, davaju hlinene privesky, ktore vytvoria v praci a nesmierne sa tesia na to, ze ich budem vecer umyvat a budeme spolocne robit mydlove bublinky...Neskutocne skacu od radosti, ak ideme do parku krmit kacicky a ked vidia, ako sa male kaciatka hraju s rybickami a ponaraju sa pod vodou...Smutia, ked im poviem, ze ich cez vikend nepridem umyt a nepojdem s nimi do Kauflandu na nakup, lebo mam volno a aj ja si potrebujem oddychnut...Ronia slzy, ked im hovorim, ze spolocne budeme len do 20.augusta, lebo sa potom vraciam domov, ku maminke, tatinkovi, bratovi, priatelovi...
Jedno velke dakujem patri ludom v Bergallee, ktori aj napriek svojmu postihnutiu vedia prijimat zivot taky, aky je, dokazu sa tesit z malickosti..Ukazali mi, ako vidia svet a ze vobec nie je dolezite, ako clovek vyzera, ale ake ma srdiecko... Slniecka moje, dakujem, ze ste ma naucili tesit sa z uplnych malickosti, na ktore som pocas snahy zit dospelacky zivot uplne zabudla...Dakujem, ze ste ma donutili rozmyslat o svojej buducnosti, dakujem, ze ste mi dovlili nazriet do vasich srdiecok a dakujem, ze aj vdaka vam som si utvrdila, ze som si vybrala pre buducnot nadhernu pracu.. dakujem, ze vdaka vam som sa tesila na kazdy den, ked som mala pracovat...
Obrovske dakujem patri mojej rodinke, ktora sa mi doma stara o korytnacku a vsetky veci a zatial mi plati telefon :P..Este vacsie dakujem patri priatelovi, ktory ma bez zbytocnych reci pustil do Nemecka a bol ochotny prezit uz druhe leto bez mojej pritomnosti.. Priatelovi, ktory ma doma trpezlivo caka a pocita dni do mojho navratu..
Vsetkym hore menovanym a vsetkym dobrym ludom, ktori si na mna pocas pobytu v Nemecku spomenuli dakujem.. Aj vdaka vam som prezila a vlastne este prezivam najkrajsie leto vo svojom zivote...
