Minulý týždeň mi teta nechala odkaz, kde ma pýtala, aby som vzala Dalka vonku, nech je aj na čerstvom vzduchu...Prečo nie, pomyslela som si...
Nababušila som ho ako cibuľu, lebo je zimomravý, obliekla seba a vybrali sme sa pomaličky po schodoch ku výťahu- mala som chuť Dalka vybozkávať,pretože takmer sám zišiel po schodoch, len som ho musela držať za ruku, aby mal pocit istoty...
Vystúpili sme z výťahu, otvorila som mu vchodové dvere a vydali sme sa na neďaleké detské ihrisko...V kľude, pomaličky, držiac sa za ruky sme sa prechádzali a ja som mu hovorila o skúškach, o mojej rodinke, o Tatrách, o priateľovi. A on sa len stále usmieval...
Zrazu sme stretli skupinku mladých chalanov, ktorí sa akurát vracali zo skúšok domov - usudzujem podľa toho, že mali oblek :). Náramne sa bavili, ale keď som popri nich prešla s Dalkom, nastalo hrobové ticho...Ich debatovanie utíchlo a hľadeli na mňa, ja na nich a nevedeli, čo robiť. Dalko mi stisol ruku a usmial sa..."Áno, o chvíľku pôjdeme domov, dám ti papať a príde maminka,"povedala som mu a ponáhľali sme sa domov.
Tí chlapci ešte stále na mňa pozerali..Nechápem prečo?Čo sa im nepáčilo?Že úplne obyčajná baba pomáha postihnutému chalanovi, miesto toho, aby kecala s kamoškami? Alebo si vážne doteraz mysleli, že postihnutí nežijú v ich okolí, ale len v nejakých ústavoch? Neviem...A vlastne je mi to jedno...V tej chvíli som mala myseľ úplne inde...Tešila som sa z toho, že Dalko je zo dňa na deň samostatnejší a nezamýšľala sa nad tým, prečo po nás druhí tak divne pozerajú.
