22. Vieš, Inga, je strašné byť človekom!

Veď si bola tou najobdivuhodnejšou mamou ma­lých mackov, rozprávkovo krásna a dobrá, s telom, aké v detstve objímal a bez neho nezaspal a nakoniec..? Nič strašnejšie ti urobiť nemohol. Ako dôvod teraz v TV správach ukazoval tvoje zuby, strašil nimi. Smiala by som sa, keby mi nebolo tak smutno - veď akým nebezpečenstvom sú tvo­je zuby v porovnaní s vojenskou muníciou, ktorá mizne z našich skladov?! Čo si si o ľuďoch myslela, keď si im tak dôverovala, že si sa so svojimi deťmi zostala pásť aj po ich príchode?! Ale možno to nebolo márne. Vďaka tebe a iným nevinným obetiam sa na Slovensku aj za jeho hranica­mi prejavilo ľudsky neohraničené vnímanie života. Možno raz zby­točné zabíjanie pominie, ale dovtedy bude utrpenia spôsobeného ľuďmi toľko, ako vody v mori. A more akoby to vedelo - je slané; slané ako slzy ľudí.

A to, čo sme urobili tebe, Inga, robíme lesom, aj na chránenom území Tatranského národného parku, v Jasnej pod Chopkom. Lesy na Liptove sa menia na holoruby - peniaze za život. Nabaľujú sa, ako lavína a kým sme jej otrokmi, sme bezmocní, nemáme ju čím zastaviť. Potrebujeme pravdivú – posilňovanú vieru, chrániacu život– už nie iba ľudský, či náš osobný, lebo sme čoraz viac prepojení. Tvoríme celok. Keď padnú iní – padneme aj my. Nepoznáme správnu cestu, ale verím, že existuje.

Neverím, že život vznikol náhodou a nič viac ako náhodu neznamená. 

-verím v zámer Stvoriteľa, v túžbu po raji na Zemi, z ktorej sa zrodila jeho vládkyňa. Dcéra Stvoriteľa. Vráťme sa k nej - vráťme sa k Žive! Návrat k Žive, k múdrosti a sile života, uctievanej v dávnych dobách, tu žijúcimi Slovanmi, je jedinou šancou záchrany tejto krajiny pred jej vyplienením vlastnými obyvateľmi.