*Veď tie lesy podľa toho, čo sa o smrekoch vraví, až takú hodnotu nemali! Prečo by mali za nimi plakať?
*Veď ako by inak mohli ten turistický priemysel dobudovať?!
*A lesná polícia bude načo?
Na Islande obyvatelia dediny v turistickej oblasti gejzírov a sopiek dokázali ochrániť životné prostredie pred výstavbou hotelových gigantov – staré domčeky prerobili na romantické hotelíky, pričom regulujú aj príliv turistov: k sopkám, gejzírom tam nesmie denne prísť viac, ako 50 ľudí a rovnako je obmedzený aj počet člnov, z ktorých turisti pozorujú morských cicavcov. Turizmus podporujú s ohľadom na životné prostredie, ochránia ho a chránili by aj stromy, keby ich mali. Videla som dokumentárny film o jednom malom národe v Ázii, ktorý ich pred vyrúbaním chránil vlastným telom. Boli to vzácne stromy, ku ktorým poslali podnikatelia technikou vybavených robotníkov, aby ich vyrúbali, ale sa nedalo – museli by zabiť aj ľudí a to neurobili. Každý z obyvateľov tej oblasti objal jeden strom – vedel, že jeho život je spojený so životom ich stromov. Tak, ako je ten náš tatranský spojený so stromami Tatier. Možno to už mnohí vieme, ale vedieť nestačí. Oni to aj cítili a svojim citom verili, zostali verní životu – nezradili jeho pravdu. Také peniaze neexistujú! Žiaľ, na Slovensku je to inak. Tu sú peniaze božstvom – speňažíme medvede, lesy, seba. Celá krajina bude speňažená/?/
Myslela som, že v dianí sveta je už samý chaos, ale nie je to pravda. To speňažovanie robí divy – ešte aj lesná polícia v ňom nie je iba tak, pre nič za nič! Komu bude patriť? Nie tomu, kto skladá toto lego a "vyšetroval" aj Ingin prípad? Že kto je to? A záleží na tom?! Vina je vždy v niekom inom – podľa situácie, ktorá vždy inému umožní stať sa vinníkom. “Nech hodí kameňom, kto je bez viny“ – povedal Ježiš, aby sme sa zamysleli nad sebou, zodpovedne a spravodlivo. Kameňmi sa voda múti. V našom domácom, mimoriadne dômyselnom speňažovaní sa, odvracia našu pozornosť od poznávania a odstraňovania jeho príčin – stávame sa tak spoločenstvom nesvojprávnych /zodpovednosti zbavených/ ľudí.
Post scriptum:
Som na konci cesty svojho otvoreného reagovania na dianie okolo seba. Musela som vynechať odpovede na otázky týkajúce sa pre mňa mimoriadne smutných udalostí v Nízkych Tatrách, lebo v súčasnej dobe by k riešeniu problému neprospeli, naopak, skomplikoval by sa chorobne nezodpovedným správaním našej „ľudskej“ psychiky. V uponáhľanej, technokraticky fungujúcej dobe sa zbavuje zodpovednosti a miesto odhaľovania pravdy a riešenia jej otázok, akoby už nevedela nič iné len „súdiť“ – šikovne narábať informáciami ich zneužívaním vo falošnom boji proti zlu, ktoré sama pácha a nezmyselným bojom ho ešte posilňuje. Sme vo svete povrchnej a veľmi nebezpečnej kritiky, v ktorej bude zneužité každé dobre mienené slovo – všetko. Táto vojna všetkých proti všetkým zvýhodňuje ešte nevládnuce, tzv. neštandardné strany a smery, vrátane fašizmu. Chcela by som pomôcť, ale spôsobom skrývania sa a neustáleho súdenia sa to nedá. Musí nastať iná doba – doba ľudskej, seba odhaľujúcej sa psychiky. Nikoho nemôžem nútiť do tohto spoločného „striptízu“, ale viem, že bude. Pravda si nás poriadne vyzvŕta – má zmysel pre humor. Nechápem prečo sa jej toľkí boja. Alebo chápem?
