Vymkýňa sa zákonom života – tvorí svet, v ktorom neplatia. Bezducho racionalistický svet umelej inteligencie. Nahradí ľudskú? Tá sa vyvíjala spolu s ľudským cítením, prežívaním. Bola spojená s utrpením – ním vykúpená. Človek s umelou inteligenciou sa už sotva vyvíja. Sme v jej počítačovej hre. Výnimky len potvrdzujú pravidlo, že sa v nej človek stráca. Je to perpetuum mobile, ktoré môže fungovať aj bez nás a po nás? Ale pre koho, komu – niekoho si vyvolí? Dúfam, že také možnosti neexistujú, že to nie je možné. Vývoj prirodzený, aj s utrpením je lepší – zmysluplný. Je v ňom neistota, dobrodružstvo hľadania a nachádzania spojené s utrpením aj šťastím. Poznávanie, v ktorom sa rozvíja myslenie a cítenie človeka /ľudsky empatické a objavujúce/. Nemôže byť bez utrpenia. Ľudstvo ho potrebuje, bez neho sa poznávaním odcudzí nielen prírode, ale aj sebe, svojmu životu – stane a fosílnym, mŕtvym, nanajvýš dožívajúcim...
Necítil by nič. Navyše, nebolo by spravodlivé, keby mal niekto samé výhody a iba si užíval a druhý nemal nič, iba nevýhody. Pre toho vyvoleného by to bolo veľmi zlé – smrteľné znamenie. Nevýhody sú pre každého potrebné, posilňujúce. Je to o tom pár porekadiel a všetci vieme, že sú pravdivé. Aj to, ktoré vraví, že zlo môže byť na niečo dobré (ak ho pochopíme – ak nás posunie k pravde/.
Dar
Liezlo to pri kresle, na podlahe – nevidím dobre, videla som len, že je to dlhé, tenké. Čo mám chrobákov?! – naľakala som sa. Už-už som to chcela prigniaviť, ale nehrozilo, že mi ujde, a keď som sa zohla uvidela som krídla, ktoré mal ten tvor dlhé ako motýľ, no úzke, tmavé, bez krásy – nebol to motýľ, ale ani chrobák a ja som sa upokojila. Ani sa nepohol, a tak som vzala trochu mäkkej servítky a v nádeji, že mu nepoškodím krídla vyniesla som ho von, na balkón. Keď som papierik roztvorila, okamžite, bez najmenšieho zaváhania odletel. Z tej jeho istoty som hneď usúdila, že sa mu nič nestalo. Darovala som mu život a on mne možno to isté – nádherný pocit radosti. Kvôli tomu zapisujem tento príbeh – zdanlivo bezvýznamný, no keď letel bolo to inak. Fascinovalo ma, s akou istotou letel. On ju mal – vedel kam. A ja? Nemala by som ju, keby som ju nehľadala znovu a znovu. Potrebujem poznať, čo nemôžem; alebo môžem? S istotou letel doprava – myslela som, že neviem kam, ale za cestou, kam nedovidno je arborétum, svet pre ktorý sa určite oplatí žiť. Ako veľa je za tým, čo môže cítiť a o čom človek môže vedieť, nachádzať v zážitkoch! Môže. Ďakujem, Bože!
