ale pre moju reakciu sa v ňom nenašiel priestor, i keď diskusia na túto tému bola rovnako žiaduca, ako teraz, keď môžem reagovať nezávisle od akejkoľvek redakcie – elektronicky. Túto varovnú Modlitbu napísal spisovateľ Miloš Ferko, pravdepodobne na základe vlastnej skúsenosti z čítania Denníka Anny Frankovej. Myslím, že mu vadilo práve to, že jej uveril, lebo si neviem predstaviť, že sa jej v niečom dá neveriť. Som si istá, že to ani on nedokázal. Nedopadlo to dobre? Jeho varovanie znie úprimne, až na to, že neuvádza ani jeden konkrétny príklad toho, čomu nemáme veriť, respektíve čomu neverí on sám. Je to útek pred všetkým, čo sa v Denníku nachádza. Píše len o obdivuhodnom štýle mimoriadne nadanej spisovateľky, ktorý “dokáže potešiť len ak zabudneme“ na jej utrpenie a tragický koniec. Viem si predstaviť, že to musí byť ťažké a nie je to nič trvalé , skutočné, ale skôr sebaklam. Lenže Anna týmto spôsobom nežila a nepísala. Aj keď situáciu vníma mrazivo realisticky a píše o blížiacich sa hromoch, ktoré zabíjajú aj ich, pri pohľade na oblohu nestráca nádej a uvedomuje si aký je to zázrak. Dúfa, že sa všetko na dobré obráti, lebo verí v dobro v ľudskom vnútri. Jej úvahy sú hlboké, až vizionársky prenikavé – vie, že očakávaná zmena môže nastať len veľkou premenou celého ľudstva. Bez nej by sa všetko znovu zničilo a svet by sa zmenil na púšť – píše. Ako to vedela?! Umožnil jej to akt písania – bytostné sústredenie sa na zážitky, myšlienky, slová. Len v jednom prípade nenašla východisko z tmy utrpenia a to, keď prežívala bezmocnosť zo sna, v ktorom videla svoju spolužiačku a priateľku Hannu Goslar otrhanú a hladnú a nemohla jej pomôcť. Spomienka na tento hrozný sen, ktorý mohol byť skutočnosťou ju trápila aj v nasledujúcich dňoch. A potom v Bergen-Belsen, krátko pred svojou smrťou sa stretla práve s ňou. Anna tam zomrela na týfus /ako pred ňou sestra Margot/ - pár dní pred oslobodením tohto koncentračného tábora. Aj Hannah Goslar týfus dostala, ale holokaust prežila a potom napísala toto šokujúce svedectvo o Anne, ktorá len plakala a neustále opakovala, že už nemá nikoho. Zomierala jej sestra, vedela, že matku, pred ich transportom z Osvienčimu, poslali do plynu a o otcovi si myslela to isté, nevedela, že zostal nažive. Podľa Hanny, keby nepodľahla beznádeji a dokázala dúfať, že obaja prežijú, dalo by jej to silu na tých pár dní do oslobodenia. Lenže v tábore nemala možnosť zapisovať svoje zážitky, hľadať a nachádzať v nich svetlo nádeje. Výmysly a fantázia, na rozdiel od mnohých iných spisovateľov by Anne nestačili. Preto v Denníku nie je žiadny výmysel, pretvárka, “predstieraný život“, čo tvrdí autor Modlitby. Denník potrebovala práve preto, že ľudí rada zabávala, tvárila sa veselo, že okrem neho nemala nikoho, komu by sa vedela zdôveriť so svojimi myšlienkami. Práve tie si potrebovala ujasniť pri písaní.
Anna Franková nepísala sentimentálne, nepotrebovala smútok ako autor Modlitby. Potrebovala viac pochopiť, poznať – byť silná z pravdy a mala k tomu všetky predpoklady: “Často som bola skľúčená“ – píše, “no nikdy nie zúfalá, na náš pobyt tu sa dívam ako na nebezpečné, romantické a zaujímavé dobrodružstvo...Každý deň cítim, ako vnútorne rastiem, ako sa blíži oslobodenie, aká krásna je príroda, akí dobrí sú ľudia naokolo...“ Z hľadiska /fyzického/ prežitia nie je táto potreba sebapoznávania s autentickým vyrovnávaním sa so spoločenským dianím vždy výhodou. Tým povrchnejším sa zväčša žije ľahšie, i keď iba prechodne. V najkrutejších podmienkach koncentračného tábora, bola Anna Franková kvôli tejto svojej potrebe oveľa bezbrannejšou, zraniteľnejšou, ako Hannah Goslar, ktorá hrôzostrašne pravdivé správy jednoducho vylúčila – obrnila sa vymyslenou nádejou, že plynové komory neexistujú, lebo také niečo by človek neurobil. Pritom jej pomohlo aj to, že nebola v Osvienčime, ako Anna – nevidela a necítila dym z komínov, nezmizla jej matka, spolu s inými pred jeho ďalším vypúšťaním. Jej svedectvo som si prečítala z katalógu Nadácie Anny Frankovej, v ktorom sa okrem iného píše: “Anna dokázala vo svojom denníku veľmi výstižne vyjadriť svoj vlastný rozvoj...Vonkajší svet so svojimi hrozbami je v Denníku neustále prítomný.“
Keby bol Denník “predstieraním“ lepšieho života, než aký Anna v skutočnosti prežívala, prečo by sa v ňom zaoberala nasledujúcou úvahou – aj tú si vymyslela?! Citujem: “Dospela som k tomu, prečo som si vlastne začala viesť denník: nemám priateľku...nebudem do svojho denníka zaznamenávať celkom obyčajné myšlienky ako ktokoľvek iný – chcem aby sa mi tento denník stal skutočnou, živou priateľkou, ktorá sa bude volať Kitty“ . Dodáva, že s kamarátmi sa nemôže porozprávať o ničom inom než o tom, čo prináša všedný deň. “Možno je to vo mne, že sa neviem nikomu poriadne zdôveriť...a mne je ľúto, že to nedokážem zmeniť. Preto teda potrebujem tento denník.“ – píše, ale jej vysvetlenie Miloš Ferko vo svojej Modlitbe neprijal. Nepoznám dôvod prečo uvádza iné – nereálne vysvetlenie, ktoré sa v Denníku /jedinom diele/ Anny Frankovej nenachádza. Odkiaľ ho má?! Píše, že Anna verí, že listy “dôjdu“, že sa “POTOM“ zoznámi s Kitty. O akej Anne je vlastne jeho Modlitba – veď ju nepoznám?! Nie je sám tou literárne nadanou obeťou, ktorú si stvoril na svoj obraz?
Čo keby sa očakávanie spomínaného stretnutia, ktoré pripisuje Anne, splnilo jemu – keby Annu stretol on sám?
