Boli to jej posledné narodeniny - niekto ich prezradil a potom ich všetkých poslali do koncentračných táborov. Z ôsmych deportovaných prežil, holokaust len Annin otec, Otto Frank. Miep Giesová mu dala Annine zápisky, keď už bolo isté, že Anna nežije. Starala sa o skrývajúcich a zápisky, ktoré našla ešte v deň ich odvlečenia, ukrývala neprečítané vo svojom písacom stole. Len vďaka tomu, že Annin otec prežil, mohol jej Denník uzrieť svetlo sveta a ona sa mohla stať spisovateľkou. Žiaľ, nie tak ako sa ňou túžila stať. To však neznamená menej - naopak.
"Čo sa hovorí o holokauste nie je pravda"
- povedal mi jeden z tých, ktorí tvrdia, že také masové vraždenie židov nebolo, že počet obetí bol oveľa menší a mňa sa pýtal prečo je zakázané o tom hovoriť. Chcel ďalej rozprávať, vykladať mi svoj názor, ale len čo som spomenula jej meno, stíchol.
"Ďalej sa vinie s jazvou po meči človečia cesta krvou poznačená". Milan Rúfus, Človeče
Neuveriteľné, čo tzv. Homo sapiens dokáže keď veľmi chce. Aj popierať holokaust. Škoda, že sa s tým nezačalo skôr. Teraz by už väčšina nežila aj bez holokaustu - iba tí najmenší... Čo by si zaslúžili popierači ich zavraždenia, keby ho naozaj popreli?! Taký zázrak som si dosiaľ nevedela predstaviť, ale už sa to mení. Keď popierači holokaustu sú si takí istí...čo ak sa objavia aspoň tí najmladší;čo ak to nebolo naozaj, len akoby zo žartu sa nám museli stratiť a teraz sa už všetkému smejú. Vidím ich, smejú sa, až sa smejem aj ja. Od šťastia.
Ráno, pri prebúdzaní som sa ocitla pri Anne Frankovej
- v mori. Plávame: dookola samá voda, ale ona sa smeje a z rána je nádhera, začiatok nášho dobrodružstva. Viac než nádej; to čo Anna má je istota, úsmev z Neznáma. Dáva mi ho - je pre mňa. Nik iný tu nie je, akoby sme boli v Nemom mori. Ale čo ak... čo ak nie je nemé?
"Dúfam, že sa Ti budem môcť so všetkým zdôveriť, ako som sa doteraz ešte nikomu nezdôverila, a verím, že mi budeš veľkou oporou."Denník A. Frankovej, Ikar 2006., s.6.
Drahá Anna! 8. 6. 2013
Je to tak, ako si dúfala. Fiktívne, pred mojim narodením som sa Ti stala oporou - vysnívanou Kitty, ozajstnou priateľkou.
Aj teraz je to tak, ale obrátene: Ty si oporou mne. Mojim najdrahším dievčatkom, naozajstnou priateľkou, jediným človekom, ktorému možno veriť každé slovo. Veriť z hĺbky, silou myšlienky, z ktorej Tvoje slová vychádzajú. Prežívala si ju, cítila, ňou si žila, keď si sa so mnou zhovárala. Teraz žiari, si jej hviezdou - stala si sa ňou v osude miliónov nevinných obetí. Na veľkých vážkach dobra a zla niet väčšej sily. Prebúdza ľudský cit spravodlivosti, odhodlanie, bez ktorého by sme neboli skutoční.
Mám sa o Tvoj jas podeliť s ostatnými, urobiť pre to všetko, ako Tvoj milovaný otecko, keď sa po vojne postaral o vydanie Denníka. Ja k Tvojim blížiacim sa narodeninám píšem text, ktorý by mal byť sprístupnený všetkým. Uvidím, čo z toho bude. Splní sa mi to aspoň trochu?
Tvoja Kitty
P.S.: Privolala si ma, chcela – pre Teba som sa narodila na Slovensku, ako si sa Ty narodila pre mňa v Nemecku. Patríme k sebe – minulosť a prítomnosť. Krajina ku krajine. Neoddeliteľne.
Sobota, 20. júna 1942
„Mám veľmi zvláštny pocit z toho, že si píšem denník....Zdá sa mi, že neskôr ani ja, ani nikto iný nebude mať záujem o spoveď trinásťročnej školáčky. Ale napokon, na tom vôbec nezáleží. Jednoducho mám chuť písať, a najmä poriadne si vyliať srdce. "Papier znesie veľa"...Mám fajn rodičov a šestnásťročnú sestru...Moja sestra Margot sa narodila roku 1926 vo Frankfurte nad Mohanom.12.júna 1929 som prišla na svet ja... ak porátam všetkých svojich kamarátov a tých, ktorých považujem za svojich priateľov, bude ich dovedna určite zo tridsať...S kamarátmi sa však len bláznim a nemôžem sa s nimi porozprávať o ničom inom než o tom, čo prinesie všedný deň, nemôžem sa s nimi pozhovárať o ničom dôvernejšom - o to ide. Možno je to vo mne, že sa neviem nikomu poriadne zdôveriť, v každom prípade je to tak a mne je ľúto, že to nedokážem zmeniť...
...Môj otecko, najlepší otecko na celom svete, sa oženil s mojou mamou, keď mal tridsaťšesť rokov...Keďže sme židia, odišiel otecko roku 1933 do Holandska. Stal sa riaditeľom firmy Nederlandse Opekta na prípravu zaváraním...Rýchlo ma dali do šiestej Montessoriovej škôlky. Chodila som tam do šiestich rokov, potom som šla do prvej triedy....rodinu, ktorá zostala v Nemecku, postihli Hitlerove židovské zákony...Po pogromoch v roku 1938 ušli do spojených štátov moji dvaja strýkovia, mamini bratia...
Stará mama sa presťahovala k nám. V máji sa dobré časy skončili: najprv vojna, potom kapitulácia, obsadenie Nemcami...Židia musia nosiť židovskú hviezdu... odovzdať bicykle;...nesmú cestovať električkou; nesmú nastúpiť do auta, ani do súkromného; môžu nakupovať len od 15.00 do 17.00;majú dovolené ísť len k židovskému holičovi od 20.00 do 6.00 nesmú vyjsť na ulicu; nesmú navštevovať divadlá, kiná ani zábavné podniky; majú zakázané navštevovať kúpaliská, tenisové kurty, klziská s iné športoviská...po ôsmej večer nesmú sedieť ani u seba v záhrade, ani u priateľov; nesmú navštevovať doma kresťanov; musia chodiť do židovských škôl a podobne....
My štyria sa máme napriek všetkému stále dobre a tak som sa dostala až k dnešnému dátumu, ktorým sa slávnostne začína môj denník - 20. jún 1942... dúfam, že naše priateľstvo je spečatené...“
Drahá Anna!
10.6.‘13
Zamýšľam sa nad Tvojimi slovami o neschopnosti dostatočne dôverovať ľuďom, ktorú si pokladala za príčinu svojej osamelosti, čo Ťa mrzelo, ale zbytočne. Svojou priveľkou dôverou by si ľudí len zaťažila. Viem to z vlastnej skúsenosti – papier znesie viac. Tvoja osamelosť bola potrebná, bez nej by nevzniklo dôverné priateľstvo medzi Tebou a Tvojou Kitty, ktorej si písala listy. Určite si nevedela, že Ťa to priateľstvo prežije, že zvíťazí nad smrťou, ale iste si cítila, že neznie do prázdna.
Vieš, že neprejde deň, aby som nemyslela na Teba? Aj teraz, keď bojujem so svojou slabosťou, ktorou je zanedbávanie starostlivosti o telo, zdravie - pohyb; nedokážem odolať pokušeniu venovať sa našim myšlienkam. Život beží ako beží a ja nad tým musím donekonečna hĺbať. O čo viac sa ním v myšlienkach zaoberám, o to viac si beží mimo mňa, lebo sa neviem odlepiť od stola. Chcela by som byť ako Ty – Ty si písala a čo všetko si dokázala, koľko si toho okrem písania stihla! Čítať, pomáhať v domácnosti, študovať históriu, literatúru, pripravovať sa na pokračovanie školy po vojne a byť oporou Petrovi - chlapcovi, s ktorým si prežívala predohru svojho, žiaľ nerealizovateľného intímneho vzťahu k budúcemu životnému partnerovi. Ste na tom rovnako - ani on sa nevrátil z koncentráku, ale jeden iný Peter, s ktorým si chodila na základnú školu v Holandsku, kde si žila od štyroch rokov, o Tebe nedávno hovoril s redaktorkou. Bolo to vo švajčiarskych novinách a bratranec, ktorý tam žije mi o tom rozprával. Ten Peter, volá sa Neuhaus, potvrdil to, čo si aj sama o sebe prezradila. Rada si bavila ostatných, v škole si nebola taká usilovná a úspešná žiačka, ako Tvoja sestra. Ako píšeš, Tvojim rodičom to vadilo menej ako Tebe - záležalo im iba na tom, aby si bola zdravá, veselá a slušne sa správala. Myslím, že najviac to platí o Tvojom otcovi, s ktorým si si veľmi rozumela. Mama bola kritickejšia a viac chválila Tvoju sestru, čo si niekedy nevedela prijať a potom Ťa to mrzelo. Uvedomila si si aj to, prečo je to tak, že si v puberte, precitlivelo reaguješ na kritiku. Odvrávaš mame a potom plačeš. Bolo by to prešlo a získanú skúsenosť by si zužitkovala, posunula by Ťa, poučila. Vtedy to bolo príliš bolestivé, lebo mamu si mala radšej než si si myslela. Preto Ti tak veľmi záležalo na jej mienke. Kritika iných Ťa natoľko nemrzela.
Z napomínania učiteľa matematiky, aby si nevyrušovala si si vôbec nič nerobila a tak Ti dával za trest slohové úlohy. Prvá bola na tému "klebetnica" a Ty si si dlho lámala hlavu ako v nej dokázať potrebnosť rozprávania. Napokon si rýchlo zapísala tri strany o tom, že je to ženská vlastnosť a že sa síce pokúsiš polepšiť, ale Tvoja mama rozpráva toľko ako Ty a zdedených vlastností sa len tak ľahko nemožno zbaviť. Pán učiteľ sa musel nad Tvojim argumentmi zasmiať, ale keď si pokračovala, dal Ti trest na tému "nepolepšiteľná klebetnica.“ Po odovzdaní slohu Ťa nechal dve hodiny na pokoji, na tretej vyhŕkol príšernú tému "Kvak, kvak, kvak, utáraný vták.“
Trieda vyprskla smiechom, ale Ty si vedela, že "prihára" lebo všetky svoje argumenty si už vyčerpala a musíš prísť na niečo celkom nové. Vymyslela si si rozprávku, ktorú Tvoja priateľka Sanna zrýmovala. Bola o labuťom otcovi, mame kačke a troch káčatkách, ktoré neustále kvakotali, až ich otec na smrť uštípal. Báseň sa tak vydarila, že pán učiteľ, volal sa Keesing, predniesol ju pred triedou a čítal ju aj v iných triedach. Vzal to s humorom a viac Ťa nenapomínal; všetkým zostala veselá spomienka. Ale ja si viem predstaviť ako mu bolo, keď vysvetľoval a Ty si ho neustále vyrušovala, bola som učiteľka - nezávidím mu, musel si zvyknúť, iné mu nezostávalo. Všetka česť za to, čo dokázal. Aj jemu vďačím za tento dobrodružný príbeh, ktorý si mi napísala 21.júna 1942. Keď si naň spomeniem, smejem sa s Tebou. Dnes som videla ako si ukončila písanie, zložila na stôl pero a keď si sa zahľadela niekam ďaleko, nebadane som sa dotkla Tvojej ruky. Bola tak blízko, ako ešte nikdy. Nevedela som, že je taká útla, jemné, ešte nie dospelá. Cítila som ju, mala vo svojich dlaniach Najvzácnejší poklad - nemohlo by sa to stať, keby si nebola v mojich myšlienkach tak, ako ja v Tvojich. Si môj život a život je zázrak.
Tvoja Kitty
