Kto by si bol pomyslel, že sa to dá? Ja určite nie - myslela som si, že taký nadhľad mohli mať len filozofujúci mudrci v staroveku, keď sa ešte poznanie nešpecializovalo na oddelené vedecké disciplíny. Lenže ten môj obdiv bol prerušovaný šokmi z autorových záverov. Nimi negoval nadšenie, ktoré vo mne vyvolávali jeho poznatky. Akoby mi tvrdil, že výsledky vedeckého poznávania nič neznamenajú: Neposlúžia nám, lebo riadenie spoločnosti nemôže byť vedecké a s našim biologickým druhom sa deje to isté, čo na konci života, s každým živočíchom - umiera prirodzenom smrťou. Nespomína zodpovednosť za to, čo svojim konaním spôsobujeme sebe a celej prírode - nemáme ju, ak naozaj ide o prirodzenú smrť. Lenže to sa z empirických dát o našom ničivom pôsobení nedá odvodiť a z biológie neuvádza ani jeden argument, že o živote nášho biologického druhu platí to isté, čo o jeho príslušníkoch, že zomiera prirodzenou smrťou. Je možné, že o takom vedecky závažnom tvrdení v knihe chýba dôkaz? Bola som v šoku a nie raz, lebo takých tvrdení je v knihe viac. Všetky sa týkajú ľudskej evolúcie. Aj tvrdenie, podľa ktorého sa ľudská prirodzenosť od pleistocénu nemení. (A evolúcia poznania, ktorá je podstatou ľudskej evolúcie, vyznie naprázdno?)S našou nemennou prirodzenosťou som si ako-tak pomohla hypotézou, podľa ktorej máme celú výbavu ľudských daností pre dobro a zlo, ale vždy sa z nej vynorí iba to, pre čo máme vytvorené vonkajšie podmienky a čo je geneticky tvárne – učením modifikovateľné, flexibilné. Učeniu autor pripisuje veľký význam, i keď iba pre vývin jednotlivca; z evolučného hľadiska si význam výchovy a vzdelávania nevšíma. Keď sa už spoločnosť nevyvíja je to aj pochopiteľné, ale prečo sa menili režimy? Preto, že človeka možno pokladať za “hedono-taktického živočícha“ a keď sa chce mať dobre nemal pred sebou inú možnosť, iba cestu, ktorú prešiel. Nemohol vedieť, že ide do záhuby. Už to vie, ale hedonistom zostáva. Autor tvrdí, že vedecké riadenie spoločnosti nie je možné, a iné - nevedecké je úzko pragmatické. Vynaliezavosťou drancuje život v prírode aj v spoločnosti, potláča cit (základ života). Nahrádza ho stimulovaním našich materiálnych potrieb. Toto smerovanie je charakteristické pre západnú kultúru, ktorá ide cestou maximálneho technického rozvoja – ovládania prírody a ľudí. Technika na najvyššej úrovni je našim skutočným cieľom, virtuálnym šťastím. Znamená vyvrcholenie našej evolúcie. Prirodzený koniec nášho druhu Takže veda, od ktorej som si toľko sľubovala (viď záver blogu č.36) naviac nemá - je už len na to, aby nás utešovala príjemným umieraním? Ale prečo autor vyzýva čitateľa, aby s ním nesúhlasil? Prečo je to pre neho dôležité?
“Táto kniha“, píše v príhovore k čitateľovi,"nie je návodom na použitie, nič ti neradí,ani nepredpisuje. Môj mladý priateľ,nesúhlas so mnou,pokúšaj sa o alternatívne výklady tých empirických dát,ktoré ti predkladám a z ktorých vychádzajú moje úvahy.“ (Ladislav Kováč, O zmysle ľudského života, Kaligram, s. 17)
Mám pocit, že autor tohto mimoriadne napínavého odhaľovania paradoxov ľudskej existencie sníva o tom, čo popiera – o spoločnosti riadenej vedcami. Je to vízia Komenského a ten mu je veľmi blízky. Predpokladám, že nielen názormi na výchovno-vzdelávací proces, ale aj na riešenie spoločenských problémov, ale o tom sa v tejto knihe nezmieňuje. Myslím, že príčinou je sklamanie – nie z vedy, ale z politiky. Sklamala ho nielen zdanlivo vedecká politika v minulom režime, ktorá páchala krutosti „v mene vedy“, podobne ako inkvizícia „v mene Krista“. Domnievam sa, že ho sklamala aj tá, ktorá nasledovala po jeho páde, keď bol ministrom školstva a veľmi skoro tento post opustil. Chce sa uchýliť k “múdrosti staroby“, ktorá na konci života poskytuje človeku pokoj s možnosťou prizerať sa životu mladých. Môže to byť spôsobené vekom, únavou z problémov života, čo z vlastnej skúsenosti dobre poznám, ale, ako píše, je bádateľom svojho života - nevadí mu, že zostane nepreskúmaný? Nevyužije šancu, ktorou ho evolúcia poznania tak bohato obdarila? Nemôžem uveriť, že mu už stačí pasívny pokoj múdrosti staroby, že nemal iný motív k písaniu tejto knihy, z ktorej boli moje myšlienky a život napäté, ako luk a na prasknutie. Až kým... (čo sa stalo potom nasleduje o týždeň).
