krásne vyrozprávaný priebeh historických udalostí, doplňovaný filmovými dokumentmi, básňami, hudboua nakoniec mimoriadne pôsobivým umeleckým vystúpením žiakov tunajšieho tanečného konzervatória. Na záver vystúpil primátor Branislav Tréger so zaujímavosťami z toho historického obdobia, ktorému sa dlhodobo venuje. Určite nikto z prítomných nepočítal s tým, že sa ocitne v takmer prázdnej kinosále nášho kultúrneho domu - veď nejde o nejakú zanedbateľnú epizódu v histórii, ktorá s našou súčasnosťou nesúvisí a nemôže nás inšpirovať. Patrili sme k desiatym najvyspelejším štátom sveta a v strednej Európe bol náš štát jediný, ktorý zostal do konca demokratickým. Bol skutočnou rozvíjajúcou sa demokraciou, ktorá vznikla na vedeckých poznatkoch filozofa a prvého prezidenta Čechov a Slovákov, T.G. Masaryka, vďaka jeho politickej spolupráce a priateľstva s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom. I. ČSR bola víťazstvom historickej pravdy, ktorá nás s Čechmi spojila a spája. Prerástla do vzájomného porozumenia, aké nielen v našich, ale ani vo svetových dejinách nie je bežné, naopak! To nám umožnila doba, ktorá rozvíjaniu vzťahov viac žičila a dávala viac priestoru pre sebapoznávanie. Dnes má sólo technika, zrýchľujúca náš život, čim sa priestor ľudského ducha –vedomia, zmenšuje, ale väčšina si to uvedomuje len nejasne, ako nespokojnosť a niečiu vinu, nie paradoxný výsledok ľudskej evolúcie. Masaryk si uvedomoval, že na určitom stupni rozvoja civilizácie nastáva nerovnováha medzi materiálnym a duševným bytím/vedomím. To sa prejavuje citovou prázdnotou a stratou zmyslu života. Moderní ľudia sa to snažia ignorovať. Silou vôle sa zabávajú, smejú, robia si tzv. šoubiznis. Tak funguje aj moderné, životu sa vysmievajúce, „pisoárové umenie“: falošná pravda života, jeho šokujúca náhrada. Je na povrchu, netreba ju hľadať. U väčšiny ľudí táto potreba hľadania a nachádzania svojej skutočnosti /autentičnosti/ zanikla. Chcú sa “silou - mocou“ – za každú cenu zabávať a na to potrebujú iba peniaze – na anestetiká, uspávajúce náš vnútorný život.
Náš vnútorný, ľudským bytím naplnený život
ešte nie je celkom uspatý. Občas, ako aj teraz, sa z neho ozve: “Pravda víťazí!“ Jej patril života Masaryka, Štefánika a im podobných, ktorých bola nakoniec väčšina. Zvíťazila v ich srdci a potom aj historicky, keď prvá Československá republika vznikla a privítala svojho prvého prezidenta: Osloboditeľa Čechov a Slovákov. Boli k sebe blízko, i keď navonok to nebolo vidno; Česi mali rozvinutý priemysel, svoje (české) školstvo a ostatné inštitúcie; Slováci nemali ani vlastné požiarne stanice, iba krásnu, hospodársky zaostalú krajinu. Česi prichádzali pomáhať Slovensku v doháňaní Čiech, čo sa darilo len do veľkej hospodárskej krízy v r. 1929, lebo slabšie Slovensko jej podľahlo. Nastal hlad, masové vysťahovalectvo, rast šovinizmu a protičeských nálad. Pre Hitlera to bola príležitosť, ktorú úspešne využil vo svojich vojnových plánoch. Vtedajšie mocnosti mu poskytli ekonomickú a nakoniec aj politickú podporu. Na dohode v Mníchove obetovali Československo Hitlerovi v nádeji, že sa s tým vyhnú vojne. Následkom toho bol vznik jeho Slovenského štátu a Protektorátu Čiech a Moravy. Za vznik Slovenského štátu na zasadaní snemu /Autonómnej Slovenskej republiky/, 14. marca 1939, hlasovali všetci poslanci, vrátane otca známeho disidenta a ponovembrového politika, JUDr. Jána Čarnogurského. Pri spomínaní na túto udalosť povedal, že všetci zdvihli ruky, i keď vedeli, že Slovensko nebude samostatný štát. Podvolili sa Hitlerovej požiadavke, ktorý 13.3 1939 v Berlíne vtedajšiemu predsedovi HSĽS, Jozefovi Tisovi pohrozil, že v opačnom prípade bude Slovensko rozdelené medzi Poľsko a Maďarsko. Onedlho sa konalo ďalšie hlasovanie o prijatí protižidovského zákona slovenskej ústavy, ktorého sa Čarnogurský údajne nezúčastnil - išiel na záchod. Nedá sa to overiť, ale ja tomu verím, lebo jeho syn by s najväčšou pravdepodobnosťou urobil to isté. Viem to z jednej rozhlasovej Nočnej pyramídy, do ktorej bol pozvaný a veľmi pobúril jedného poslucháča svojou odpoveďou na ním položenú otázku: čo ako kresťan pokladá vo svojom živote za najdôležitejšie – z hľadiska svojej viery podstatné. Povedal, že dodržiavanie Desatoro prikázaní /zo Starého zákona/. Poslucháč chcel zrejme počuť to, čím sa zásadne odlišuje od nekresťanov. Nepochopil Čarnogurského slová, lebo nepochopil ani podstatu učenia Ježiša Krista – jeho všeľudskú etiku. Čarnogurský bol pre väčšinu príliš zložitý, nepochopený aj ako politik – musel by sa pretvarovať a to neurobil, radšej z politiky odišiel. Obávam sa, že doba v ktorej sme sa svojím spôsobom myslenia ocitli by neumožnila uspieť ani takému vedcovi a politikovi, ako bol Masaryk. S ním to ale dopadlo dobre – bol v správnom čase na správnom mieste. Nezabudnuteľný, ale zrazu je pre nás neuveriteľne nový tým, čo sa nachádza v jeho prejavoch a článkoch vydaných Masarykovým ústavom Akadémie vied v Brne, postupne po Novembri 1989 ako viacdielny spis s názvom Cesta demokracie. Citujem:
1. “Založení ČSR bylo socialistickou revolucí. Cesta doleva znamená cestu vpřed.“ /Cesta demokracie III. s. 270/
2. “Jediná cesta k demokracii je socializace.“ /Cesta demokracie III. s. 270/
3. “Demokracie pravá bude jen tam, kde každý jednotlivec bude přemýšlet a bude vychován pro socializmus.“ /Cesta demokracie I., s. 412/
Premýšľam – ako “vychovávan“? Iste nie tak, ako sa utopisticky vychovávalo k socializmu diktovanom zo ZSSR. Žiaľ, inú výchovu k socializmu nepoznám.
Neviem aký bol systém vzdelávania v I. ČSR,
ale počula som s vďakou spomínať na spôsob života, výchovy a vzdelávania v Baťovom Zlíne. Určite ho Baťa budoval na ideáloch humanizmu, vychádzajúcich z výsledkov filozofického bádania ľudskej prirodzenosti, ku ktorým dospel T. G. Masaryk. Hore uvedené myšlienky T. G. Masaryka, o ktorých sme dosiaľ nevedeli znamenajú, že Československo sa prirodzeným vývojom /revolúciou “ducha“, t. j. poznania/ malo, podľa Masaryka meniť na socialistický štát. Nie násilným prevratom, ktorý nepokladal za skutočnú – podstatnú zmenu, za skutočnú revolúciu. Tá musí byť výsledkom hľadania pravdy – jej víťazstvom. Dôkazom je úroveň, ktorú I. ČSR dosiahla. Prečo sme demokraciu po rozpade socialistickej ČSR, vytvorenej neprirodzene – násilím, nerozvíjali na týchto ideových základoch?
Mali sme na čom stavať, i keď chyby a zlyhania nebolo možné úplne vylúčiť, patria do evolúcie poznania, aj do dejinných udalostí po vzniku ČSR. Bola to ťažká, zodpovednosťou naplnená cesta, na ktorú sa Masaryk nevydal mladý – mal 68 rokov. Navyše, čakali ho problémy, na ktoré pravdepodobne nebol dostatočne pripravený, ktoré predtým ako vedec neskúmal. Boli to problémy mnohonárodného štátu. Nimi sa zaoberá, zjednodušujúcim, veľmi povrchným spôsobom, v Anglicku pôsobiaca historička a spisovateľka Mary Heimannová, v knihe, ktorá zatiaľ nebola preložená: “Československo, štát, ktorý zlyhal,“ o ktorej zaujímavo píše tunajší bloger SME, Vladimír Nesrsta.
