Hlas mi diktoval slová, po ktorých som ako po rebríku vychádzala hore, za tenkým lúčom svetla, prenikajúcim dolu, cez otvor, ktorý som nevidela. V tom duševnom rozpoložení , a cestou z cintorína, som si ľahla na lavičku, ako na posteľ, lebo bola z dreva a bez operadla – pohodlná. Dookola bola tráva, stromy, slnečno a ticho, nič nás nerušilo. Ľudia boli kdesi veľmi ďaleko a ja som mohla zažiť to, o čom sa píše v Biblii – zrod svetla. Studená tma zmizla – zrazu bolo slnko nielen na oblohe, ale aj vo mne a nie iba vo mne, ale všade, v každom lístku, v každej bobuľke najbližšieho stromu a myšlienka, že svieti na všetko a na všetkých rovnako ma svojou krásou uchvátila, bola spúšťačom môjho znovuzrodenia – spojila ma so zdrojom života, z ktorého je radosť, šťastie každého živočícha, vrátane človeka. Chcelo sa mi maľovať, ale so štetcom a farbami už neviem narábať. A keby som aj vedela, na obraze by nebolo to, čo môže byť v slovách. Tá radosť duše a tela, ktorú si uvedomujem – je svedectvom živočíšnej, nie iba duchovnej príslušnosti Homo sapiens, ktorú tak rád zdôrazňuje. Na rozdiel od hrdých príslušníkov nášho biologického druhu , si príslušnosť k živočíchom veľmi cením, skláňam sa pred ňou. Imponuje mi nevinná krása mojich blížnych z raja, ktorá je bez technickej vynaliezavosti aj bez akéhokoľvek odpadu z vymýšľania nepotrebných vecí. Pred takým darom „ klobúk dolu “ – klaniam sa Ti opička, medveď , slon, či iné dieťa našej matky Zeme a odpusť, že som, kto som, navonok ako Homo sapiens, ale ver, že moja vynaliezavosť je podobná tvojej, takmer nulová. Viem – žijem z nej, obdivujem ju, ale aj preklínam, keď stále rastie a jej úroda, bez požehnania – zo zakázaného stromu poznania je nešťastím za našu vinu. Aj o tom hovorí Biblia a všetci už vieme, že myšlienka príbehu je pravdivá – nie je z toho stromu poznania. Existuje len jedna krajina, kde sa podľa nej riadia. Za cieľ si vytýčila rast šťastia, nie rast materiálneho bohatstva. Tou krajinou je maličký štát, Bhután – navonok, svojím náboženstvom vzdialený Biblii, ale v hĺbke, myšlienkou uzákonenou v ústave, je k nej zo všetkých krajín najbližšie.
Ľudstvo sa zmieta v chaose a utrpení, prebieha sťahovanie národov a ak ho zázrakom prežije, zo všetkých národov vznikne jeden ľudský národ so spoločnou vlasťou, ktorou im je rodná planéta Zem.
