Dôkazov je viac – najjasnejším je život a dielo Alberta Schweitzera. Jeho pokračovaním sú Dalajlámove slová o šťastí na Zemi, možnosti jeho realizovania v živote každého človeka.
Ukazuje cestu – srdečne, povzbudzujúco, aby sme mohli ísť spoločne, každý vlastným spôsobom. Inak sa nedá, neexistuje recept na život. Len sen, túžba, ktorá spája...
To, čo sa mi prisnilo v jednu noc mi dalo odpoveď, ktorá zmenila môj život.
Svitá
- nad bahnom, hemží sa, žije!
Z hávede vyletujú pestré motýle
letíme, skáčeme, lezieme, ideme
všetci sa hemžíme – sme život
Sme svätožiara Zeme.
Prebudila som sa s výčitkami svedomia za nevďak k bahnu, bez ktorého by nebol život, ani ja. Odpor mi zostal, lebo som človek, ale napriek tomu, či práve preto, sa môj pohľad mohol zmeniť – vidím viac: Vidím Božské dielo. Krásu. Nadchýna mi dušu. Dáva jej zmysel – sviatosť života, pred ktorou padám na kolená. Tá Krása trpí, umiera z viny človeka a len ľudia sú mojimi blížnymi?! Vzhľadom k ním patrím, ale práve ten vzhľad nepotrebujem, nevnímam – v duši je všetko inak.
Precítiť život
-ošúpať sa z výmyslov, k jadierku na dne bytia, čo hory a moria krásou spája a rastie zo slova, ktoré človek od nepamäti hľadá, aby ho vyslovil a vložil do svojho diela. To je túžba, no prax je iná: Človeku sa z úspechu točí hlava. Čo vie necíti a čo cíti nevie. Nezval sa múdrym a sám neverí,
že je to pravda. Tá pýcha rozumu sa už míňa a keď sa pominie – vstane z mŕtvych skutočný život človeka? Z jadierka na dne bytia. Dúfajme! (Klíčivosť v ňom ešte je, ale dokedy – nik nevie.)
