Hovorím o pani Nicholsonovej a o jej kampani s ktorou sa prezentuje v tohtoročných eurovoľbách. Na stránkach SaS si môžete okrem jej riešenia rómskej otázky, (ktorému sa nedá nič vytknúť, nakoľko nič konkrétne neobsahuje) prečítať aj jej vyjadrenia na tému ženských práv.
Hneď úvodná veta jej pamfletu „Ako žene mi prekáža, ako horlivo Brusel rieši práva žien.“ mi príde pochybná, najmä keď je z pera podpredsedníčky Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Ženské práva sú právami ľudskými a tak by zapálenosť Bruselu mala pani Nicholsonová skôr oceniť a nie kritizovať.
„Brusel sa rád venuje vyrovnávaniu platov žien a mužov. V poriadku, ale nech je to na dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Potrebujeme na to nariadenia? Aby sa na dobre zarábajúcu ženu okolie pozeralo ako na hendikepovaného, ktorého plat vylobovali politici Bruselu?“
Rozdiel v odmeňovaní mužov a žien je problém, ktorý dokazuje že s rodovou rovnosťou to na Slovensku vôbec nie je také optimistické ako si radi nahovárame. Ženy u nás zarobia priemerne o 21.5% menej ako muži a oproti predchádzajúcim dvom rokom sa tento rozdiel ešte zvýšil. S takýmto výsledkom sa zaraďujeme medzi krajiny Európskej únie s najväčšou rodovou priepasťou v platoch. (Len pre porovnanie priemer všetkých krajín Európskej únie je 16.4%)[1] Na rečnícku otázku pani Nicholsonovej či potrebujeme na vyrovnávanie platov nariadenia, teda odpovedám že zjavne áno. To, že sa tejto téme „radi venujú“ aspoň v Bruseli oceňujem o to viac, že naši poslanci ju dlhodobo ignorujú.
Príčin rozdielov v platoch je veľa a sú zakorenené hlboko v našich mysliach a v celom pracovnom systéme. Patrí medzi ne priama diskriminácia, segregácia trhu práce, pretrvávajúce stereotypy o ženách, ťažkosti súvisiace so zlaďovaním pracovného a súkromného života a mnohé ďalšie. Dúfať v akúsi rapídnu zmenu cez „individuálne vyjednávanie medzi zamestnávateľom a zamestnancom“ je naivné. Zo strany pani Nicholsonovej ide o veľmi zjednodušené vnímanie problému.
Únia chce dosiahnuť protidiskriminačnými opatreniami rovnaký plat pre ženy a mužov za rovnocennú prácu. Myslím, že takýto „lobing“ je celkom na mieste. Tvrdiť o niekom, že ak poberá za rovnakú prácu plat ako jeho kolega tak je „hendikepovaný“, pretože si ho nevybojoval sám, považujem za scestné.
Rozdiely v odmeňovaní treba riešiť, pretože ich dôsledkom ženy zarobia v priebehu života menej ako muži, čo vedie k nižšiemu dôchodku a vyššiemu riziku chudoby žien v starobe. To, že je stratégiou SaS obmedziť moc Bruselu ešte neznamená, že treba plošne šliapať po všetkom – aj správnom a užitočnom - bez rozdielu.
„Čerešničkou na torte sú kvóty na ženy, ktorými chce Európska únia súkromným(!) firmám nadiktovať, koľko žien majú zamestnávať v manažmente. Politici v Európskom parlamente si neuvedomili, že nemajú čo pchať nosy do personálnej politiky súkromných firiem. Kvótami docielia opak – aj na schopnú ženu sa bude nazerať ako na chránené slabé zvieratko a nie ako na šikovnú manažérku.“
Podiel žien vo vedúcich pozíciách najväčších firiem dosahuje na Slovensku 24%. Na prvý pohľad sa môže zdať, že takmer štvrtinové zastúpenie nie je najhorší výsledok, najmä v porovnaní s priemerom krajín Európskej únie 17.8%.[2] Od rovnomerného zastúpenia to má však stále ďaleko, najmä keď vezmeme do úvahy, že na sto mužov vo veku 30-34, ktorí dosiahli vysokoškolské vzdelanie pripadá 145 vzdelaných žien.[3] Prečo tieto ženy neprenikajú do rozhodovacích pozícií vo firme? Prečo sú muži vo vedúcich pozíciách stále v číselnej prevahe a to nielen v politike, biznise, ale aj iných sférach? Dôvodom je tzv. sklený strop, teda neviditeľné rodové bariéry v podobe nepísaných pravidiel v rámci kultúry firiem, ktoré ženám sťažujú, alebo priamo znemožňujú postúpiť na vyššie manažérske pozície. Strop predstavuje hranicu, za ktorú žena v hierarchií firmy už nepostúpi.
Európska únia v novembri 2013 odhlasovala návrh (459 hlasov za, 148 proti), ktorý má zlepšiť rodovú rovnováhu v radách európskych firiem a pomôcť tak tento sklený strop rozbiť. Dôležitá vec - návrh sa netýka malých a stredných firiem, ale tých veľkých. Obchodovaných na akciových trhoch, s počtom zamestnancov minimálne 250, ktorých je na Slovensku iba niekoľko. Nikto nebude pchať nos do všetkých firiem, či otravovať živnostníkov.
Kvóta sa má dosiahnuť transparentnými postupmi tak, aby do roku 2020 bolo 40% žien v správnych a dozorných radách. Dôležité je povedať, že cieľom návrhu je dosiahnuť rovnosť príležitostí pre obe pohlavia a nie zvýhodňovať ženy na úkor mužov. Princíp sa uplatňuje v situácií, keď sú kandidáti rovnako kvalifikovaní, kedy by prioritou malo byť vybrať uchádzača, ktorého pohlavie je v rade podreprezentované. Kvóty nikdy neboli navrhované radikálne na 50%. Ráta sa s tým, že niekedy môže byť viac mužov, inokedy žien. Nikto sa nesnaží vytvárať akési „umelé“ rovnostárske právo, ale aspoň znižovať rozdiel.
To, že pre ženy nie je jednoduché dostať sa do vysokopostavených funkcií kvôli najrôznejším bariéram by si mala pani Nicholsonová uvedomovať o to lepšie, že v Národnej rade má 122 kolegov a iba 27 kolegýň. Chápem, že ona sa možno so žiadnymi prekážkami na svojej ceste za kariérou nestretla (alebo si ich neuvedomila) a preto sa jej horlivosť Bruselu môže zdať neopodstatnená. Treba však zohľadniť, že rôzne ženy majú rôzne životné skúsenosti a niektoré z nás snahu Bruselu riešiť problematiku rodovej rovnosti oceňujú. Je samozrejmé, že ako politička má právo zastávať akýkoľvek názor, ktorý je v súlade s jej politickými hodnotami. Keďže je ale vo vysokej politike poslankýň taký skromný počet, nemali by sa tie, ktoré tam sú, snažiť záujmy žien ak nie obhajovať, aspoň proti ním priamo nevystupovať? Ženy si zaslúžia, aby ich záujmy boli v Bruseli reprezentované, nie antireprezentované.
Týmto príspevkom som nemala v úmysle porušiť volebné moratórium, kvôli technickým problémom na blogu Prvý pokus som však nemala inú možnosť.
[1] Eurostat
[2] European Commision: Gender balance on corporte boards, March 2014
[3] Eurostat (EU LFS)
