Dnes sa pokúsim preniesť do sveta hôľ, kde namiesto samozvaných štandardných a nadštandardných politikov strašia iba medvede. Po Milanovi Rúfusovi a slovenských drotároch sa s Vami podelím o ďalšiu vec, ktorú na Slovensku obdivujem – a to je skvost menom trávnice.
Pozerám staré čiernobiele fotografie: ženy a dievčatá v krojoch, šatka na hlave, drevené hrable v rukách – okolo nich len ticho a príroda, horské lúky, seno. V ušiach počujem ich spev, ktorý sa nesie vzduchom a vysoké stráne si ho podávajú, akoby bol ich súčasťou od začiatku sveta. Napnuté hlasivky, zvuk ostrý ako meč, plnosť hlasu. Neskutočná, až magická sila spojená s jemnou lyrickosťou. Dokonalosť krásy. Symbióza človeka s prírodou.
Ej, to moje hrďielko ako ťie organi, iďe organujuc hore dolinami...
Slovenská ľudová kultúra je bezpochyby nesmierne bohatá. Takisto aj maďarská ľudová kultúra je neuveriteľne rozmanitá. Práve preto nemá zmysel súťažiť a tvrdiť, že „tá naša“ je najúžasnejšia a najbohatšia na svete a všetky ostatné sú chudobnejšie. Snažím sa milovať to svoje tak, aby som ostala otvorená aj pre „cudzie“, ktoré ma tiež môže obohatiť. Svet rôznych ľudových kultúr môžeme vnímať ako úžasný kaleidoskop, ktorého črepiny sa spolu vkladajú do nádherných obrazov.
Fascinuje ma na ľudovej kultúre našich dvoch národov, že má veľa prienikov. Darmo, tisícročné spolužitie zanechalo aj tu svoje stopy. Máme veľa spoločných piesní – navzájom sme sa ovplyvňovali v oblasti štýlov, melódií, žánrov... V našich piesňových repertoároch sú však aj rozdiely, ktoré sú svojím spôsobom tiež veľmi inšpirujúce. Práve takou oblasťou je žáner trávnic, ktorý nemá v maďarskej ľudovej hudbe obdobu. Dôvod musíme hľadať pravdepodobne v geografických podmienkach: trávnice sú charakteristickým žánrom v pásme hôr, a v Maďarsku nemáme až také vysoké hory.
Hrdzielenko moje jako dzivinski zvon, kec ja nan udzerim, počuje milí moj...
Pred pár rokmi mi kamarátka dala do pozornosti vzácnu knihu Hany Urbancovej s názvom Trávnice – Lúčne piesne na Slovensku. Manžel mi ju kúpil a odvtedy sa k nej stále vraciam. Pomocou nej sa snažím preniesť v čase o pár desaťročí späť a prežiť aspoň v duchu zvláštne čaro tých dní – času horského senobrania.
Dôležitou súčasťou knihy sú spomienky žien, ktoré v mladosti ešte zažili ten iný svet. Autorka ich cituje v autentickom nárečí:
„To boua krasa, to sa tak do tích dolin ozívali huasi.“
„Ťešili sa tí ľuďia v prírode.“
„To spievaňie – to bola radosc.“
„Tieto polianske – to sa uš tak vedzeui ulahodzit tie huasi, skombinovat. No nádhera. To boua krasa, naozaj.“
„Spievalo tak šesť-sedem žien, aj osem; keď išli zhora, z višnich luk, tak sa pri nas zastavili. Spievala som aj sama, kim ňeprišli ženi. A tak do toho brehu, do gruňa vichodňanskieho, len sa mi tak ohuašauo. Ako keď tá ozvena sa vracia naspeť. Pekňe to bolo. Dobre. A teraz uš iba spomienki...“
„Spievali sme, keť sme uš poobracali, potom sme si zastali, opreli sa o hrable a spievali. Pri hrabaní, to sa ňedá. Treba mať pohyb, hrabať. A keť sa uš dohrabe, opreli sme sa o hrable – a už na dolinu spievať. To bolo krásňe. Mňe je smutno za timi časami. Krásni život. Tak boli ľuďia združení, k sebe sa mali. A teraz šetko je od seba...“
Velmi nám je dobre, ani lepšie nechcem, všade mám slobodu, obrátim sa, dze chcem...
Ja naozaj neviem, či vtedy boli ľudia lepší ako dnes. Možno boli, možno neboli. Jedno je však isté: podvedomé estetické cítenie mali oveľa viac vyvinuté ako človek dneška. Svedčí o tom celá pestrá krása krojov, ľudovej architektúry, ľudovej hudby a tanca. Kam sa to všetko podelo? Áno, viem, je to úplne iná doba. Technické vymoženosti, rýchly životný štýl, globalizácia atď. Krásu vymenil komfort, pohodlnosť a praktickosť. A lacný lesk. Pred pár mesiacmi som čítala v časopise .týždeň smutno-vtipný článok o tom, ako sa umelci na Orave snažili zachraňovať v 60-tych rokoch minulého storočia vzácne staré maľby a sošky, ktoré ich majitelia vyhodili alebo vymenili za „krásne farebné sadrové figúrky“. Najčastejšie sa to stávalo na farách, odkiaľ staré oltárne obrazy putovali neraz na pílu. Spomenula som si na krásne barokové zariadenie blízkeho kostolíka. Zachovalo sa v obdivuhodne dobrom stave. Akurát v ruke Panny Márie svieti elektrický ruženec...
Po tejto malej výtvarnej odbočke sa vráťme k našim trávniciam. Každá jedna z nich je akoby esencia Slovenska – miniatúrny, do dokonalosti vybrúsený šperk, ktorý v sebe zjednocuje poetickosť textu, charakteristickú melódiu, originálny spôsob prednesu. V trávniciach je sústredená vôňa sena, malebnosť horských lúk, akustická kulisa vysokých strání, hravosť, radosť zo života, hrdosť, radosť z práce v prírode...
Hrabala, hrabala, čerta vihrabala, od veľkího žiaľu hrabľe dolámala...
Pozoruhodnou zaujímavosťou je, že prvé zápisy trávnic spolu s ich zvukovými nahrávkami máme k dispozícii vďaka maďarskému skladateľovi a etnomuzikológovi Bélovi Bartókovi. O ňom je v hudobných kruhoch známe, že zbieral aj slovenské ľudové piesne vo veľkom množstve. Lúčne piesne sa v jeho zápisoch nachádzajú pod označením „pri hrabaní“ („szénagyűjtéskor“).
Tu je jedna z nich:
Bartók rád využíval úpravy slovenských ľudových piesní aj vo svojej skladateľskej tvorbe. Jednu trávnicu zakomponoval do piesňového cyklu pre ženský hlas a klavír s názvom Falun (Na dedine) z r. 1924.
Svieťilo slňiečko, už sa zahúlilo, už sa moje srdce vo mňe zarmúťilo...
Po kolektivizácii poľnohospodárstva sa vo väčšine regiónov postupne prestalo spievať. Prečo? Zmenili sa podmienky, aj vzťah človeka k práci:
„Na drustve sa spievalo ešťe zo začiatku. Troška sa to ešťe tak udržiavalo. Ale potom to uš zaňiklo. Nuš, to už boli jednotki, to vtedi sa uš potom rozmíšlalo: len čím viac pokosiť, čím viac zahrabať. Ňebolo kedi spievať... Mi sme boli zadĺžení, mi sme stavali. To bola strašná bieda vtedi. Ďe nám bolo do spevu. Ja som choďila do lesa na čučoriedki. To sme kamarátki choďili. Ale aňi tam, poviem vám pravdu, sme ňespievali. Lebo každá chcela čo najviac nazbierať na predaj a zarobiť. Takže to uš bolo ťicho...“
„To vouakedi bol speu po lúkach. No dneska už nie. Teraz je drustvo, zberacie vozi chodia, mechanizmi, takže to uš ňič. To vuouakedi sme choďili ženi – pokosili, keď už aj kosački, ale mi sme šli roztriasat, obracat. A to uš teras robia len mechanizmi, to uš ňič teraz – nespieva sa.“
A v našich dňoch? Družstvo zaniklo, spev sa nevrátil.
Trávička zelená, obráť sa v kolečko, zavesel, Bože môj, to moje srdiečko...
Mojou láskou k trávniciam sa mi podarilo nakaziť aj dcéru. Ešte dobre, že bývame v rodinnom dome a môžeme si nahlas vyspevovať, koľko chceme. Nerušíme susedov. Ukážku dvoch trávnic sme prezentovali aj na hudobnom tábore v Maďarsku, v rámci popularizácie slovenskej kultúry. Zožali sme veľký úspech – väčšina prítomných totiž počula niečo také prvý raz v živote. Zvlášť sa im páčilo ujúkanie, ktoré Pavol Socháň opisuje takto:
„...dievka, zastanúc si tvárou v tú stranu, v ktorej chce, aby jej hlas bol ďaleko počutý, priloží si k ústam na líca obe vystreté dlane a zahlási: Ujujujú! ... až sa tak so všetkých hôr, brál, grúňov a stráň ozveny odrážajú a dolinami stelú...“
Našťastie žáner lúčnych piesní je dobre zdokumentovaný, čo umožňuje, aby sa naďalej pestoval v štylizovanej forme, vo folklórnych súboroch. Je to pekné a chvályhodné, ale predsa – iné... To, čo bolo, sa už nikdy nevráti, presunulo sa do klenotnice minulosti. Odchádzajú aj tí, ktorí si ešte pamätajú, ako zneli trávnice v autentickom prostredí...
Keby som mala opísať len niekoľkými slovami, čo obdivujem na Slovákoch, tak slovo trávnice by som do môjho zoznamu isto zaradila.
