Slovo „drótostót“ (drotár – Slovák) som počula prvýkrát od babky, keď mi rozprávala o svojom detstve. Vtedy som pravdupovediac vôbec netušila, kto to je. Predstavovala som si ho ako nejakého bubáka. Až keď som sa oveľa neskôr zoznámila s remeslom drotárov, som zistila, že drótostót nebol žiadne čudo, ale poctivý potulný remeselník. (Pomenovanie tót kedysi nemalo žiaden pejoratívny podtón.)
Dodnes veľmi rada počúvam, keď mi moja babka rozpráva o svojej mladosti. (Pre tých, ktorí čítali aj skoršie blogy – to nie tá, ktorá nemala rada Slovákov, ale druhá, z maminej strany.) Narodila sa v malej dedinke v Medzibodroží ako jedna z desiatich súrodencov v rodine roľníka, ktorý pestoval tabak na pôde zemepána Csajku. Celá rodina bývala v jednej izbe, kuchyňu mali spoločnú s troma ďalšími rodinami. Keď bolo treba chodiť na roľu, vstávali o tretej. Napriek ťažkým podmienkam má babka na detstvo pekné spomienky. Popri mnohých zaujímavých momentoch jej rozprávania ma zaujala aj postava drotára, ktorou ju ako dieťa rodičia strašili.
Pred rokom ma oslovila kamarátka, či by som jej „nepožičala“ svoje deti na realizáciu diplomového projektu na Žilinskej univerzite s názvom „Hudobné príbehy zo života drotárov“. Okamžite som sa nadchla, lebo drotárstvo považujem za jeden z najoriginálnejších a najvzácnejších fenoménov slovenského kultúrneho dedičstva. Obdivujem vynaliezavosť a húževnatosť mužov z hornatých, neúrodných krajov, ktorí potrebovali vymyslieť niečo, čím by uživili svoje rodiny, a tak vynašli drotárske remeslo.
V rámci projektu sme nacvičili drotársku scénku (odchod drotára do sveta), niekoľko drotárskych piesní a úryvok komunikácie v krpoštine – tajnej reči drotárov (mimochodom obsahuje veľa slov z maďarčiny). Chcela som, aby sa moje deti lepšie vedeli vžiť do života drotárov a ich rodín, preto som naplánovala rodinný výlet do Veľkého Rovného, srdca „Drotárie“. Na moje sklamanie sme našli miestne drotárske múzeum zavreté – bola nedeľa a múzeum je otvorené len cez všedné dni do druhej. Pochybujem, že cez týždeň doobeda sa vo Veľkom Rovnom pohybujú davy turistov. Škoda. Potešil nás aspoň náučný chodník cestou na Zarúbanú Kýčeru. Cestou hore sme sa mohli presvedčiť na vlastné oči, v akých ťažkých podmienkach žili kedysi ľudia na lazoch. Na tabuliach náučného chodníka sme sa dočítali, že v lete bola dedina prakticky bez mužov, všetci chodili po svete ako drotári a celé hospodárstvo viselo na krku ženám. Tie ženy museli byť neskutočné silné a životaschopné. S dcérou sme využili autentické prostredie a nad Ivorom sme zaspievali trávnicu Dzieučence rovnanské, / malú vôlu máce, / to je vaša vôla, / že si zaspievace. / Dolinečka Ivor, / jak ta vŕšky kryjú, / jako ket nevestu / do vienka zavijú. Fúkal ľadový vietor, krajina bola ponorená v marcových hmlách a vo vzduchu bolo cítiť niečo z tej ďalekej, drsnej minulosti, v ktorej sa nerozlučiteľne spájala krása s bolesťou.
***
Kým som sa s deťmi pripravovala na drotársky projekt, znovu sa mi vynoril v pamäti onen strašiak, ktorého spomínala moja babka. Začala sa mi v hlave vŕtať otázka, aké miesto má postava drotára v maďarskom povedomí. Prečo ním strašili deti? Bol azda taký zlý a strašidelný?
Začala som teda trochu pátrať po drotároch v maďarských literárnych dielach. Prekvapilo ma pomerne veľké množstvo ich výskytu. Našla som aj onú strašiacu vetu „Zoberie ťa drotár!“ v spomienkach ľudí z rôznych kútov Maďarska, od Dolnej Zeme až po Zemplín. Urobila som „miniprieskum“ medzi mojimi známymi zo staršej generácie a viacerí mi potvrdili, že v ich detstve (40-te, 50-te, 60-te roky) ešte chodieval drótostót, dokonca aj po Budapešti.
Aká je teda postava drotára v maďarskej literatúre? Zdá sa, že Maďari sa dostali do styku hlavne s najchudobnejšou vrstvou drotárov. Opisujú ich ako pilných, čestných vandrovných remeselníkov so zlatými rukami, ktorí za malý zárobok robia poctivú a dôkladnú prácu. Sú nenároční, nekonfliktní, skromní, majú charakteristický zovňajšok. Ich potulný spôsob života, chýbajúce hygienické podmienky a cudzia reč ich stavajú do roly vďačného „strašiaka“ pre deti, hoci v skutočnosti sú milí a priateľskí. Veľmi zábavné sú opisy ich komunikácie s maďarskými gazdinami. Používajú totiž akúsi lámanú maďarčinu so slovenským prízvukom. Na chrbte v krošni nosia všakovaké tajomné predmety, ktoré veľmi zaujímajú maďarských chlapcov. Sú vďační, keď ich gazdiná pohostí slaninkou, chlebom, cibuľou a dobrým vínkom. Pracujú pred domom na zemi alebo na prahu kuchyne. Keď prídu do dediny, charakteristickým hlasom zakričia alebo skôr zaspievajú: „Drooouuutoztašííík! Fooouuutoztašííík!“ „Fazokat fooouuuóóódoz!“ Alebo: „Fááázikat dróótoztáááššon ásssoňok!“ Majú svoje rajóny, do ktorých sa pravidelne vracajú. Gazdinky ich už poznajú a deravé hrnce odkladajú pre toho „svojho“ drotára.
Poviedka maďarského spisovateľa Gézu Gárdonyiho s názvom Egy szál drót (Kus drôtu) maľuje idealistický obraz mladého drotára Fraňa Straku, ktorý sa päť rokov túla po svete, aby zarobil sto forintov a mohol si zobrať svoju lásku Magdušku. Rozprávač, chudobný dedinský učiteľ sa stane svedkom toho, ako sudcova žena vyjednáva s potulným drotárom. Za drôtovanie veľkej misy mu nakoniec sľubuje len polovicu požadovanej sumy. Kým drotár pracuje, učiteľ sa s ním dá do reči. Táto situácia vytvára spisovateľovi príležitosť, aby maďarskému čitateľovi priblížil životný štýl, zázemie a charakter drotárov. Robí to s citlivou sympatiou a súcitom.
„Aká je to nesmierna bieda – žiť takto ako túlavý pes, spávať pod kríkom alebo v kôlni pri krčme, nedržať v ruke teplú lyžicu celý rok, nevidieť bielu košeľu, iba na iných, nesedieť pri rodinnom stole možno celé roky. Ako môže niekto, kto zdieľa tento osud, kypieť takou silou, takým ružovým zdravím a mať takú až detsky bezstarostnú tvár?“
Drotár Fraňo chodí domov iba na zimu:
„Magduša ma čaká už od Demetera. Vystrkuje si hlavu cez povalu ako vtáčatko z klietky. Pozerá sa na kopec smerom do Maďarska. Po kopci ide kľukatá cesta od Maďarska smerom dole do dediny. Cestu vidno z dediny. Po sviatku Demetera sa po nej vracajú domov drotári. Keď po nej kráčam dole i ja, Magduša vyletí z domu. Hore kopcom! naproti mne! hodí sa mi okolo krku!“
Poviedka nám poskytuje aj malebný opis drotárovej vlasti očami spisovateľa :
„Spomenul som si na slovenské dediny na Hornej Zemi, ktoré som videl. Nízke domy z dreva, začmudené strechy bez komína. Kamenisté dvory, kamenisté záhrady, kamenisté role. Smutné zemiaky a ponurý ovos. Veľa žien, veľa detí, málo mužov. Pokorný, tichý ľud pod večne zelenými, hrdými borovicami. Ale na každom dome dve-tri lastovičie hniezda. A ak lastovičke je tá dedinka taká milá, že tam chodí letovať z ďalekej Afriky, čo by nebola milá aj človeku, ktorý sa tam narodil, aby chodil zimovať domov!“
Drotár nakoniec dokončí prácu a chystá sa na cestu. „Nech ti Pán Boh pozláti tvoj drôt, dobrý človeče!“ lúči sa s ním učiteľ a v myšlienkach ho ešte dlho sprevádza. Jeho statočnosť, trpezlivosť a vernosť ho napĺňajú obdivom.
***
Drotársky projekt na Žilinskej univerzite zožal pekný úspech. Úryvok z projektu sme predstavili aj maďarskému obecenstvu. V lete totiž chodievame každý rok na hudobný tábor do maďarského mesta Gödöllő. Posledný večer tam býva kultúrny program, na ktorom naša rodina už tradične spieva slovenské ľudovky. Minulý rok sme maďarským deťom predstavili drotársku pieseň z Veľkého Rovného aj s krátkym rozprávaním o drotároch za aktívnej asistencie najmladšieho člena rodiny. Výsledok si môžete pozrieť tu.
Ja som drotár od Žiliny, / obec Rovné dzedzina. / Po svece sa túlac musím, / čo je temu príčina. / Chudobný je ten náš kraj, / samé kopce, holoty, / chleba, masla málo máme, / pritem vela roboty.
Veru, naše deti, ktoré nepoznajú hlad, si len ťažko vedia predstaviť, ako zápasili o prežitie generácie ich prastarých rodičov. Je na nás, aby sme v nich vzbudili citlivý záujem o minulosť.
