Nájdu sa však aj rebeli, ktorých bujná fantázia nepozná medze...
Tieto informácie sme sa dozvedeli v polovici decembra z úst hovorkyne Ministerstva vnútra, ktorá zverejnila správu o tom, aké mená dávali rodičia svojim ratolestiam v roku 2015.
„Nájdu sa však aj takí rodičia, ktorí sa neuspokoja s klasickými slovenskými menami. Mená ich bábätiek potom vyzerajú akoby fantázia rodičov nemala medze. V iných krajinách sú to bežné mená, na Slovensku však pôsobia priam exoticky. Môžete stretnúť dievčatká, ktoré sa volajú ‚Boglárka‘, ‚Virág‘, ‚Chimamanda‘ alebo ‚Anouk‘. Chlapci rozhodne nezaostávajú a rodičia im dali do rodného listu zapísať ‚Bendegúz‘, ‚Rock‘, ‚Bálint‘ a aj ‚Rolex‘ .“
Vyjadrenie hovorkyne prevzali aj médiá. Venovali sa mu aj televízne správy Markízy, kde to moderátorov pobavilo do tej miery, že sa začali smiať a vtipkovať na účet mien Bendegúz a Chimamanda.
Pozrime sa na ten zoznam „exotických mien“ ešte raz. Nepochybne existuje isté percento rodičov, ktorí sa pri vyberaní mena inšpirujú juhoamerickými telenovelami alebo hollywoodskými produkciami. Ako sa hovorí, de gustibus non est disputandum. (Pozor, buďme opatrní s posudzovaním rodičov – ľahko sa môže stať, že dieťa, ktoré má trebárs nejaké „exotické“ anglické meno, má aj rodiča z anglosaskej krajiny. Nevytvárajme urýchlené názory, kým nepoznáme okolnosti.) Mňa však skôr zaujala druhá polovica „nezvyčajných mien“ – Boglárka, Virág, Bendegúz a Bálint. Sú to totiž celkom klasické maďarské mená. Boglárok poznám asi desať. Virág a Bendegúzov tak päť-päť. A Bálintov možno aj pätnásť.
Staré maďarské ženské meno Boglárka pochádza zo zastaraného slova boglár, čo znamenalo druh šperku. Je to zároveň aj názov kvetu „iskerník“. Virág znamená „kvet“, takže je to niečo podobné ako v slovenčine Kvetoslava. Bendegúz bol podľa povesti otec kráľa Attilu. Bálint je maďarský ekvivalent mena Valentín. Našla som štatistiky z Maďarska z roku 2014: Boglárok sa narodilo v tom roku až 733, Bálintov 695, Bendegúzov 233 a Virág 176.
Čo z toho vyplýva? Pre mňa to, že bežný Slovák s vyšším vzdelaním (predpokladám, že hovorkyňa aj moderátori televíznych správ by mali mať vyššie vzdelanie) vôbec nemá adekvátne poznatky o menšinách, ktoré žijú v Slovenskej republike. Nehovorím, že je to len jeho vina. Skôr si myslím, že za to môže školské učivo, ktoré národnostiam venuje minimálny priestor a v rámci toho minimálneho priestoru uvádza niekedy nesprávne alebo neúplné informácie.
Hovorkyňa ministerstva si asi neuvedomuje, že na území Slovenska žijú aj občania inej národnosti než slovenskej. Títo občania dávajú svojim potomkom celkom pochopiteľne mená, ktoré sú bežné pre danú národnosť. Postaviť tieto mená na jednu úroveň s nejakými, ktoré sem zavítali z iných svetadielov, svedčí o vedomostných medzerách. Niet sa čomu čudovať, že mnoho občanov maďarskej národnosti sa obrátilo na ministerstvo so sťažnosťou. Cítili sa byť urazení.
Pani hovorkyňa, keď sa – reagujúc na sťažnosti – ospravedlnila Maďarom, povedala, že nechcela uraziť „po maďarsky hovoriacich Slovákov“. Týmto nešťastným formulovaním len potvrdila moju vyššie uvedenú tézu. Podľa mojich skúseností hlavne tu na severe veľká skupina ľudí nevie rozlíšovať medzi pojmami štátna príslušnosť a národnosť. Veľakrát som počula od mojich známych, že „ľudia, ktorí žijú na Slovensku, musia mať slovenskú národnosť“. Žijeme v dobe, keď na nás valí z každej strany idea „národného štátu“ bez cudzích elementov. Samotná ústava Slovenskej republiky, ktorá visí v každej triede v každej škole, sa začína vetou „My, národ slovenský...“. Nižšie sa síce spomínajú aj príslušníci národnostných menšín, ale bežným ľuďom to aj tak evokuje predstavu, že na Slovensku žije len jeden, národnostne homogénny národ. A tí, ktorí kvákajú iným jazykom? Tak tí budú asi tiež nejakí Slováci. Že nie sú? Tak načo sem vôbec prišli? Tak sa môžu presťahovať, nech sa páči. Nežijeme v stredoveku, každý sa môže sťahovať, kam len chce.
Tieto vety som si nevymyslela, bežne ich počujem, keď sa dávam do debaty s mojimi slovenskými kamarátmi. Pozorujem zaujímavý jav: pri tejto téme z inak kultivovaných, láskavých ľudí dobrej vôle sa stávajú pobúrení a nenávistní národovci. Zarmucuje ma to. Prečo toľko hnevu a nenávisti? Áno, žiaľ to tak vždy býva – to, čo nepoznáme, je pre nás čudné a naháňa nám strach. Na Slovensku žije podľa údajov sčítania ľudu (z r. 2011) 458 467 ľudí maďarskej národnosti. Z toho je zopár naozaj „cudzích prisťahovalcov“ ako ja, ktorí sem prišli dobrovoľne. 99,9 % Maďarov sa však narodilo tu, nikdy nežili inde a túto zem považujú za svoju vlasť. Určite sú medzi nimi aj radikáli, ktorí by najradšej prekreslili hranice, ale drvivá väčšina chce žiť v pokoji a chce sa tu cítiť doma. Milí Slováci, poznáte ich? Viete niečo o nich okrem toho, že „nevedia dobre po slovensky“, že „prišli na škaredých koníkoch“, že „sú pyšní a vyvýšení“? Poznáte nejaké maďarské mená okrem Bélu, Zsolta, Gyulu, Pála, Lászlóa a Ildikó? Poznáte nejakého maďarského spisovateľa? Vôbec nevadí, že neviete po maďarsky, množstvo diel je preložených do slovenčiny. (Samozrejme tie isté otázky o Slovákoch by som mohla položiť Maďarom v Maďarsku. Ak raz začnem písať blogy aj v maďarčine, tak určite ich aj položím.)
Vráťme sa však k nášmu Bendegúzovi. Vyjadrenie hovorkyne výrazne zarezonovalo v maďarských médiách na Slovensku. Na moje prekvapenie však nikto nespomenul dôležitú vec, ktorá súvisí s najviac skloňovaným menom Bendegúz, a to fakt, že druhý najstarší slovenský román má názov BENDEGÚZ! Neveríte? Presvedčte sa sami – nájdete ho celý v elektronickej podobe na zlatyfond.sme.sk. Autorom je Ján Chalupka (verím, že toto meno je Slovákom povedomé, ak nie kvôli inému, tak aspoň kvôli dielu Kocúrkovo). Úplný názov románu znie Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.
Chalupka ho pôvodne napísal v nemčine, do slovenčiny bol preložený až v roku 1953. Je to veľmi zábavné čítanie, satirická kritika maďarónstva. Autor mal očividne výborný prehľad o maďarských menách. To boli ešte iné časy.
Veľmi oceňujem, že Slovenská republika má dnes zákony, ktoré umožňujú zapísať do matriky aj „cudzie“ mená. Jedinou podmienkou je, aby rodič hodnoverne dokázal, že takéto meno existuje. Našťastie sú už preč časy, keď sa Béla Bugár musel volať Vojtech a Gyulovia boli na papieri Júliusovia. Keď sme už pri tom Gyulovi, ten nemá nič spoločné s menom Július. Ich príbuzenstvo bolo vytvorené umelo. Gyula je staré maďarské meno tureckého pôvodu, kým Július má latinský pôvod.
Malá odbočka: na základnej škole sme museli na hodine ruštiny zdraviť učiteľku po rusky prvým menom a otcovským menom. Naša učiteľka nám na prvej hodine vysvetlila, že jej otec sa volá Gyula, a keďže ruský tvar Gyulu pre ňu nie je známy, premenujeme otca na Pavla a budeme ju zdraviť „Zdravstvujte, Marija Pavlovna! Chudák Gyula, keby to vedel...
Raz mi kamarát – Maďar zo Sedmohradska – rozprával, že počas totality museli mať všetky maďarské deti v Rumunsku mená zapísané v matrike v rumunskej podobe. Výnimku tvorili také „echte-maďarské“ mená, ktoré nemali rumunský ekvivalent. A tak sa tam narodilo v tých časoch veľký počet Magorov :). Jedným z nich bol aj brat môjho kamaráta. Na Slovensku je tých „Magorov“ –z pochopiteľných príčin – určite menej.
A keď sme už pri tých maďarských menách, na záver vám pre zaujímavosť uvediem 10 najčastejších ženských a mužských mien v Maďarsku v roku 2014:
Malé Maďarky sa volajú najčastejšie Hanna, Anna, Jázmin, Lili, Zsófia, Emma, Luca, Boglárka, Zoé, Nóra. Malí Maďari zas Bence, Máté, Levente, Ádám, Dávid, Dániel, Marcell, Balázs, Milán, Dominik. Ako sa na to tak pozerám, okrem „klasických maďarských mien“ sa tam nájde zopár, o ktorých by bežný Maďar ešte pred dvadsiatimi rokmi povedal, že sú exotické a čudné. Darmo, globalizácia postihuje aj takéto rýdzo národné štáty ako tie naše ;).
