V tomto pomerne veľkom poľnohospodárskom meste žili totiž rodičia môjho otca. Svokra pomáhala mame v prvých týždňoch po pôrode.
O deväť mesiacov, keď sa mama v súlade so socialistickou morálkou vracala do práce, rodičia dostali prácu zhodou okolností práve v Kecskeméte. A tak sme sa stali obyvateľmi tohto mesta. Na necelé tri roky, až kým otca s mamou nezlákalo hlavné mesto so svojimi väčšími perspektívami.
Starí rodičia z otcovej strany bývali v čase môjho narodenia v Kecskeméte už viaceré desaťročia. Prisťahovali sa v nádeji na lepší život z neďalekej obce Kerekegyháza, kde obidvaja vyrastali. „Chyrne mesto na Dolňakoch Kečkemít“ – ospevuje Sándor Petőfi mesto (v ktorom sám býval pár mesiacov) a v ňom postavu dolnozemského beťára. Zaujímavosťou tejto básne je, že ju Petőfi napísal v miestnom nárečí. Vďaka vynaliezavému Jánovi Smrekovi existuje aj slovenská verzia – v šarišskom dialekte.
Sándor Petőfi: Hírös város az aafődön Kecskemét | Sándor Petőfi: Chyrne mesto na Dolňakoch Kečkemít Preložil Ján Smrek |
Hírös város az aafődön Kecskemét, | Chyrne mesto na Dolňakoch Kečkemít, Tam moj belčov, chyža rodna, chyby ňit, Jeho chleb jim, z maďarskej ho pšenice S ftačim mlikom pekli šumne dzifčice. |
Nincs énnéköm mestörségöm, nem is kő, | Remeslo ja nemam žadne, naco mi? Zarobky mam zato dobre, nešu mi; Mal ja, mam a da to panboh, budzem mac, Kym po pusce zbačim keho putovac. |
Ómáspej a nyergös lovam, nem vöttem, | Pejka mojho nekupil ja, ne veru, Živansky ja vžal ho sebe, na veru; Žolte nohy, na čele ma hvizdy znak, Kedz ho puščim, s vitrom leci jak ten vtak. |
Ezön járok, mint kiskiráj, kényösen, | Jak ten princ še na ňom nošim, rozkošne, Veje rukav košulečky radosne; Kalap sebe na pravy bok pocisnem, Pred barsjakym človekom ho nezdvihnem. |
Be-benézök a bugaci csárdába, | Do bugackej čardy kuknem iducky, Na borg najem, napijem še po ludsky, Rovaš mam tak jak še patri, zavše dosc, Zaplacim ja, dam na moju statečnosc. |
A vármögye emböreit pej lovam | Hajdukoch, co stolica ma, dobre znam, Ale zna ich aj moj pejko jak ja sam; Lem še bliža, zaerdži on; raz-dva ja Na ňom šedzim a naj pridu pankovja! |
Sen
Babka s dedkom sa prisťahovali do „chyrneho mesta“ v čase, keď už bolo dávno po beťároch. Rozprávali však rovnakým nárečím, hlavne babka často vyslovovala hlásku „ö” namiesto zatvoreného „e“. Dvadsaťpäť rokov žili na štvrtom poschodí socialistickej bytovky bez výťahu. Najviac si z toho bytu pamätám obrovské čierne škvrny od plesne na stene spálne. Tesne pred dôchodkom sa im podarilo tento byt vymeniť za panelákový na prízemí jednej obrovskej škaredej radovky. Babka bola šťastná, lebo chodenie po schodoch znamenalo pre nich v poslednom období už nemalé problémy.
Často sa mi sníva o babke. Zomrela pred štyrmi rokmi. Prežila dedka o trinásť rokov. Mala som ju veľmi rada, po mame azda najradšej zo všetkých. V detstve som s ňou trávila veľa času, v podstate všetky prázdniny (okrem času, ktorý som trávila u druhej babky).
Náš vzťah bol veľmi ambivalentný. Babka bola silná, až despotická osobnosť, ktorá všetkých držala pod absolútnou kontrolou. Ja som bola odmalička rebelantská povaha s vlastnými, často príliš originálnymi myšlienkami. Nuž, naše spolunažívanie nebolo ľahké. Keďže babka bola silnejšia, ja som sa prispôsobila a svoje myšlienky a názory som po čase prestala vyslovovať nahlas. Naoko som bola celkom poslušná, akurát som si myslela svoje. O všetkom a o všetkých.
Keď som bola už gymnazistka a nepotrebovala som stálu opateru, moje pobyty u starých rodičov sa skracovali. Navštevovali sme ich s otcom väčšinou už len na pár hodín. Autom to nebolo ďaleko od Pešti, hlavne odkedy postavili diaľnicu.
Babka mi nikdy nevedela odpustiť, že som sa vydala za Slováka. Nevedela sa zbaviť predsudkov. V posledných rokoch už nechcela, aby sme ju navštevovali. Nedostala som sa ani k jej smrteľnej posteli. Uvidela som ju až na pohrebe. Ale to už nebola ona, iba malá nádoba s prachom, čo z nej zostal.
Často sa mi sníva o babke. Neprejde deň, aby som si na ňu nespomenula. Stále viac sa vraciam v myšlienkach do mesta, kde som sa narodila. Moji starí rodičia nechodili na prechádzky, ani na výlety. Mali zdravotné problémy, najradšej sedeli doma. A tak som z mesta poznala len okolie ich bytu, centrum, niektoré obchody a cestu zo stanice ku nim. Možno práve preto sa mi Kecskemét dodnes vynára v pamäti ako mesto, ktoré má veľa tajomstiev.
Často sa mi sníva o babke. Povedala som si, že je to asi znamenie – konečne musím ísť do Kecskemétu. Pochodiť miesta môjho detstva a pozdraviť babku a dedka. Dohodla som sa s manželom. Môžem ísť. Na jeden deň, bez detí. Len ja a spomienky.
Cintorín
A tak som šla. Z rýchliku som vystúpila na trochu ošarpanej stanici. Hneď oproti ma privítal park s obrovskými, starými stromami. Vedela som, že za parkom je cesta do centra, ale vykročila som opačným smerom – na cintorín. Ten bol dosť ďaleko, asi 40 minút chôdze, ale nevadilo mi to. Fúkal jarný vetrík a v hlave sa mi vírili myšlienky. Iste mnohí poznáte ten zvláštny pocit – keď na mieste, kde človek strávil významnú časť svojho života s ľuďmi, ktorých mal rád, už ho nikto nečaká. Iba hrob na cintoríne.
Našla som ho ľahučko. Je na poprednom mieste. To bol babkin nápad, aby dedka pochovali na takom honosnom mieste, medzi osobnosťami mesta. Dedko učil na univerzite, mal tam všelijaké funkcie. Neviem, či by sa sám tešil, keby vedel, kde bude ležať. Jemu nikdy tak nezáležalo na sláve ako babke. Obrovský tmavosivý mramorový kameň, na ňom pár rozbitých kahancov so zhrdzavenými vrchnákmi. Dva úplne vyblednuté vence. V plastovej fľaši nejaká zhnitá burina. Až mi srdce zovrelo. Teta, jediná z rodiny, ktorá dodnes žije v Kecskeméte, pravdepodobne nemá čas popri práci starať sa o hrob.
Vyhodím burinu a kahance, utriem kameň od špiny a medzi dva vyblednuté vence položím svoj maličký šiškový venček. Trochu veselosti v tej šedosti. Neviem, čo by naň babka povedala, asi by sa jej zdal príliš skromný. Ona mala rada okázalejšie veci. Pohladím náhrobný kameň s menami mojich starých rodičov a počúvam ticho.
Stromy
Z cintorína smerujem do mesta. Z paralelných ciest vedúcich do centra si vyberiem staršiu, ošarpanú ulicu, vydláždenú žltými dlažobnými kockami. Je lemovaná krásnou alejou. Čierne siluety obrovských holých stromov jej pridávajú zvláštny grafický odtieň. Ľudí je tu veľmi málo, rovnako ako v celom meste. Je sobota, asi sedia všetci doma.
Už som v centre. Predo mnou je bývalá synagóga, vedľa slávna „Cifrapalota“.
Každé maďarské dieťa pozná ľudovú pesničku „Cifra palota, zöld az ablaka” (Cifrovaný palác, zelené má okná). Nuž, je to naozaj parádna budova, bujná maďarská secesia. Keramická ozdoba s ľudovými motívmi pochádza zo známej fabriky Zsolnay (veľké percento Maďarov si myslí, že názov Zsolnay súvisí so Žilinou, hoci v skutočnosti je to pomenované podľa mena zakladateľa, ktorý založil svoju slávnu fabriku v maďarskom meste Pécs – Päťkostolie).
Žiada sa mi tu priložiť aspoň jednu farebnú fotku, aby ste na vlastné oči videli tú rôznorodosť farieb.
Kecskemét je mestom secesie. Tento môjmu srdcu milý architektonický sloh sa tu prejavuje na každom rohu. Emblematickou budovou Kecskemétu je okrem Cifrapaloty majestátna radnica, ktorá je ďalším secesným skvostom.
V detsve ma najviac fascinovala jej zvonkohra, ktorá každú hodinu vyhrávala o. i. ľudovú pieseň na verbovačku „Kecskemét is kiállítja nyalka verbunkját“. Vyhráva ju aj dnes, presvedčila som sa na vlastné uši.
Len pár krokov od radnice stojí budova reformovaného kolégia, postavená – ako inak – tiež v secesnom štýle.
Secesné skvosty môžeme nájsť však aj medzi „obyčajnými“ domami. Čo hovoríte napríklad na tieto dvere?
Za hlavným námestím ma čakajú staré uličky s prízemnými domami – mnohé z nich sú pekne obnovené – a s majestátnymi stromami. Ach, tie stromy! Kecskemét by mohol získať titul „mesto starých stromov“. Ako dieťa som si to nevšimla (možno vtedy ešte neboli také obrovské), ale teraz nad tým žasnem. Všade je skôr tendenciou staré stromy rúbať, lebo nebezpečenstvo, lebo škodcovia, lebo treba viac miesta pre autá atď. Tu si s tým vedeli poradiť. Klobúk dole.
Blížim sa k námestíčku, kde moja babka chodila do gymnázia k anglickým pannám. Raz sme sa tadiaľ s ňou tuším prechádzali. Mám na to len hmlisté spomienky. Bolo to veľmi dávno, v čase, keď ju ešte tak kolená neboleli. Aj tu ma fascinujú stromy.
Konzum
Vraciam sa na hlavné námestie. Už je dosť hodín, bolo by dobré dať si niečo pod zub. Pár krokov od historického centra objavím nákupné centrum. Volá sa Malom Center. Vo vnútri mi to pripomína taký mix žilinského Auparku a Mirage-u. Je tam ale podstatne viac ľudí ako sa zvyčajne nachádza v spomínaných žilinských obchodných centrách. Zrazu mám pocit, že celý Kecskemét sa napchal do týchto priestorov. Totálne mravenisko. Cítim sa vyslovene nepríjemne. Ako som aj tušila – reštauračné oddelenie je preplnené. Utekám von. Kúpim si v potravinách žemľu a salámu, však som turistka, môžem jesť aj na ulici. Uff, už som vonku. Vydýchnem si. Už chápem, prečo sú všetky ulice prázdne.
Až neskôr sa dočítam, že Malom Center bol postavený na mieste starého parného mlyna. Nebola to úplne bezproblémová stavba. Mlyn, ktorý bol prvým mlynom takého typu na tomto území, vyhlásili za priemyselnú pamiatku. Pôvodným plánom bolo zachrániť ho aspoň čo sa týka vonkajšieho vzhľadu. Neskôr ho však predsa len zbúrali, aby na jeho mieste mohol vyrásť Mlyn konzumu. Stavbu vraj sprevádzali samé škandály, do ktorých sa zaplietli aj viacerí miestni politici. Nuž, milí Žilinčania, nepripomína vám to niečo?
Smerujem k panelákom, kde mali byt moji starí rodičia. Potom sa pokúsim trafiť aj k tej staršej bytovke, kde bývali predtým. Trafím bez problému. Bytovky sú nanovo omietnuté, ale stále z nich dýcha dosť depresívna nálada. Nájdem aj barokovú kaplnku Najsvätejšej Trojice, akoby omylom zabudnutú medzi nimi, o ktorej som v detstve ani netušila, že je to kaplnka. Bola pre mňa tou tajomnou budovou na kopčeku bez funkcie.
Za bytovkami je starý, nepoužívaný cintorín. Až teraz som sa dočítala, že cintorín bol založený práve okolo tej kaplnky, až neskôr sa posunul. V čase budovateľských plánov, keď padlo rozhodnutie vybudovať nové sídlisko, okolo kaplnky exhumovali až 2500 hrobov. Na ich miestach vyrástli štvorposchodové bytovky, do ktorých sa nasťahovali šťastlivci z okolitých obcí. Medzi nimi moji starí rodičia.
Medzi bytovkami a cintorínom sa tiahne rad odpudivých hliníkových garáží. V jednej z nich parkoval môj dedko svoju Ladu. Kdesi uprostred sa práve otvára brána a vychádza stará Lada. Čas sa tu zastavil!
Brána do raja
Kráčam ďalej k smerom ku Küküllő utca. Na tejto ulici (ktorej názov je pre Slovákov menším jazykolamom – skúste ho nahlas vysloviť) stál domček, v ktorom bývali dvaja výnimoční ľudia. Babka nemala veľa priateľov. V mojej spoločnosti navštevovala iba starší manželský pár. Mici néni a Józsi bácsi pôsobili na mňa ako rozprávkové bytosti. Boli staručkí, maličkí, jemnučkí a veľmi milí. Nemohli mať vlastné deti, mali iba neter, ktorá sa volala Virág (Kvetka). Bola už vysokoškoláčka, bývala v inom meste. Stále mi o nej hrdo rozprávali, ukazovali mi jej fotky a vysvedčenia.
Mici néni mala obrovský kôš s bábikami. Keď bolo pekné počasie, išli sme von do ich rozprávkovej záhrady plnej kvetov a vyložili sme všetky bábiky na deku. Ja som ich po jednej pomenovávala, Mici néni zas všetky mená starostlivo zapisovala na papier. Číslo jeden: bábika s blond vlasmi v červených šatách: Viki. Číslo dva: čierna bábika v nohaviciach: Jutka. A tak ďalej. Neviem, koľko bolo bábik, možno aj tridsať. Mici néni mala nekonečnú trpezlivosť.
Mala som ich rada, aj ich záhradu, aj ich starý domček s dvoma polotmavými izbami, v ktorých bolo cítiť zvláštnu vôňu. Najviac ma však fascinovala obrovská drevená brána od ulice a kľučka, na ktorú som ledva dočiahla.
Nepamätám si, kedy zomreli, ale určite veľmi dávno, veď boli oveľa starší od mojich starých rodičov. Kto vie, či ich domček ešte stojí. S malou dušičkou kráčam k začiatku ich ulice. Vydýchnem si. Domček stojí. Má síce vymenené okná a zastavanú strechu, ale stojí! A zachovala sa aj brána s kľučkou. Za bránou záhrada, ktorú som vtedy vnímala ako nekonečnú. Stojím pred domom, myslím na Mici néni a Józsi bácsiho (neviem ani, ako sa volali priezviskom). Kto vie, kde sú pochovaní.
Tak. Ďalej už nejdem. Otočím sa a kráčam naspäť cez mesto ku stanici. Mohla by som ísť ešte pozrieť školu, kde babka učila na prvom stupni – ja som ju zažila už len ako vychovávateľku v družine, brávala ma niekedy so sebou –, ale už ma dcéra naháňa cez telefón: Mama, kde si? Čo, že ešte v Kecskeméte? Veď si sľúbila, že sa budeš ponáhľať domov!
Idem teda. Čakajú ma živí.
