Bolo to pred rokom v júli. Prvýkrát v našej rodinnej histórii sme išli na dovolenku do „exotickej krajiny“. Miesto sme si vybrali spoločne: Korfu. Bol to kompromis. Väčšina z nás si totiž predstavuje dovolenku ako kúpanie sa v mori a ležanie na pláži. Ja som v menšine. More mám síce rada, ale hromada ležiacich tiel na pláži ma nejako špeciálne nenadchýna. Oveľa viac ma lákajú architektonické pamiatky a hory. Usúdila som, že na Korfu to môžeme hádam aj skombinovať. A tak sme sa vopred dohodli, že si vyhradíme dni na kúpanie a dni na poznávacie výlety.
O Korfu je toho na internete veľa, ale všade píšu to isté. Pláže, pláže a pláže. Pár kláštorov, prípadne palác Achillion. Konečne objavím niečo zaujímavé: najvyšší vrch Korfu Pantokrator má 906 m. Pátram ďalej. V maďarčine a v slovenčine skoro nič, len tie obligátne plážoviská. Ale na moju radosť objavím viaceré cestovateľské blogy v poľštine, ktoré opisujú pešie túry po ostrove. Toto je niečo pre mňa! Na Pantokrator sa dá dostať vraj zo stredovekej horskej dedinky Paleo Perithia (Stará Perithia), ktorá leží opustená vysoko v horách. Obyvatelia sa z nej vysťahovali po druhej svetovej vojne, keď si postavili Novú Perithiu bližšie k moru. Pozerám fotky, vyzerá to veľmi lákavo. Stará architektúra, rozpadávajúce sa domy. Skrátka dych minulosti. Čítam ďalej. Túra z Perithie na Pantokrator trvá dve hodiny, stále na slnku a stále strmo do kopca, čiastočne po asfaltke, v lete vraj veľmi náročná. S dvojročnou to asi nebude najlepší nápad... V duchu už počujem manžela: „Týraš tie deti! Namiesto toho, aby skákali vo vode, musia sa tu piecť na slnku!“ Musím vymyslieť nejaký menej náročný výlet...
A konečne príde chvíľa, keď cítim, že to bude ono! Natrafím na blog poľských manželov, ktorí opisujú, ako navštívili „dedinu duchov“ Paleo Chorio (v preklade Stará Ves). Oporúčajú ju pre tých, ktorí by chceli zažiť niečo menej „komerčné“ ako Paleo Perithia, v ktorej sa vraj v posledných rokoch rozvinul turizmus do takej miery, že už vôbec nie je opustená a tajomná. Dedinka Paleo Chorio leží tiež pod Pantokratorom, na juh od Perithie. Vedie tam cesta, ktorá je prejazdná iba pre terénne vozidlá a pre peších. Odbočuje sa tam z hlavnej cesty pod Pantokratorom. Na mape to síce až tak nevidno, ale spolieham sa na svoje inštinkty a na opis Poliakov.
Pantokrator
Najskôr sa vyvezieme autom až na štít Pantokratora. Riadny adrenalín. Ostré zákruty, uzučká cesta, žiadne zábradlie. Hore je kláštor a pod ním les obrovských antén. Nevyzerá to veľmi romanticky. Ale výhľad je úchvatný. Turisti sa zbierajú, motajú sa všade. Ešteže sme boli prví, mohli sme si trochu vychutnať atmosféru kláštornej záhrady. Nezávidím mníchom tie návaly turistov.
Pozerám sa dole a snažím sa nájsť Paleo Chorio. V doline medzi kríkmi vidno pár múrov bez strechy a jednu obnovenú budovu, podľa všetkého kostol. To bude ono!
Zídeme dole autom po hlavnej ceste a ľahko nájdeme odbočku, spomínanú v poľskom blogu. Odparkujeme auto a hor sa do toho! Podľa inštrukcií Poliakov nás čaká zhruba dvojhodinový výlet do dedinky duchov. Slnko riadne pečie, ale zatiaľ ideme smerom dole, takže sa nikto nesťažuje.
Občas sa cítime ako v púšti.
Sem-tam nachádzame stopy po ľudských príbytkoch.
Počas celej cesty stretávame:
Kolónu džípov, ktoré vezú zahraničných turistov. Našťastie odbočujú do Starej Perithie.
Niekoľko kôz.
Jedného obrovského hada, ktorý sa pred nami majestátne plazí cez cestu. Bŕŕŕ.
Po hodinke uvidíme prvé budovy nášho cieľa.
Okolo nás nič, len horúci vietor, ticho, hory a v diaľke tmavomodré more. Pravá mediteránska atmosféra. Bez chrumkavočervených opečených ležiacich tiel.
Blížime sa stále viac, obrazy ako z malieb Tivadara Csontváry Kosztku (poznáte tohto originálneho maliara? mimochodom sa narodil v Sabinove).
Paleo Chorio
Po hodine a pol dorazíme do Paleo Chorio. Vyzerá to naozaj akoby sme vchádzali do ríše duchov. Mŕtva dedina. Okrem nás tu niet živej duše. Ticho je až ťaživé.
Chodíme okolo mŕtvych domov. Strechy dávno spráchniveli. Cez diery na mieste dverí vchádzame do vnútra budov. V izbách vysoká burina. Všade kúsky kameňov. Snažím sa predstaviť si, ako tu ľudia žili. Bol to bezpochyby drsný život. Poslední obyvatelia vraj opustili dedinu ešte pred druhou svetovou vojnou. Už ich to tu asi nebavilo. Nechcelo sa im chodiť do kopca, presťahovali sa dole na breh, bližšie k moru. Chodiť sem sa očividne nechce ani turistom. Našťastie. Keby sa im chcelo, už by to tu vyzeralo úplne inak.
Dávno-pradávno, keď smaragdový ostrov Korfu okupovali rôzne cudzie mocnosti, obyvateľom sa tu nežilo ľahko. Keďže nepriatelia prichádzali vždy od mora, bolo evidentné, že dediny miestnych sa skrývali čím hlbšie vo vnútri ostrova, aby boli chránené pred útokmi dobyvateľov. Takto vznikli v dávnych časoch Paleo Chorio, aj vyššie spomínaná Paleo Perithia. Časom sa však situácia zmenila, nepriateľov šťastne ubudlo, začal sa rozvíjať turizmus a ten sa koncentroval práve na úzkom páse pri mori, kde sa vybudovali nové usadlosti. Obyvatelia z horských dedín sa presťahovali na breh, nechajúc za sebou príbytky starých rodičov. Tých sa zmocnila príroda a začala ich pretvárať na svoj obraz.
Blížime sa na vyvýšené miesto. Pred nami nádherný kostolík so zvonicou. Je obnovený, krásne omietnutý, obklopený múrikom. Zrejme ho obnovili z európskych fondov.
Dvere sú zamknuté. Aká škoda! Dočítala som sa v nejakom nemeckom bedekri, že vo vnútri sú fragmenty fresiek. Snažím sa kuknúť dovnútra cez okno. Nič nevidno. Manžel akoby mimochodom trochu potlačí dvere (nemajú kľučku) a v tom vykríkneme od radosti: dvere sú otvorené! Vchádzame do kostola. Šero, pásy svetla dopadajúce z okien. Prázdny ikonostas. Na stenách nádherné fresky.
Je príjemne chladno. Vôňa prachu a kameňov. Nejako sa nám nechce ísť odtiaľto preč. Milujeme staré kostolíky. Už neviem, kto príde s nápadom, aby sme si niečo zaspievali. Možno ja, možno manžel. Žiadnu grécku pieseň však nevieme naspamäť, tak zvolíme dve staroslovienske. Nádherná akustika. Posúďte sami.
Zastavil sa čas. Sme odrezaní od sveta. Prehupli sme sa do inej dimenzie. Stojíme v opustenom kostolíku na gréckom ostrove. Dýcha na nás minulosť. Vonku ševelí suchá tráva. Šumia cyprusy. Náš spev počujú iba apoštoli na stene. A Boh.
Kostolík nás nechce pustiť. Dlho sa v ňom zdržiavame. Dcéra vytiahne aj flautu. Hrá síce svetské skladby, ale verím, že neubližuje svätcom naokolo.
Je čas na odchod. Čaká nás ešte dlhá cesta hore kopcom, aby sme sa dostali naspäť k autu. Škoda. Rada by som ostala v tejto zabudnutej dedinke aj celý deň, aby som preskúmala všetky jej zákutia.
Cesta naspäť je náročná. Hlavne pre našu najmenšiu. Ocko má našťastie silný chrbát a krk.
Ponáhľame sa. Chceme stihnúť ešte aj Starú Perithiu. Vidíme ju pred nami v doline. Aby sme sa však k nej dostali, musíme sa vrátiť k autu a obísť ním celé pohorie, asfaltka do Perithie vedie totiž z druhej strany.
Paleo Perithia
Dorazíme tam nakoniec okolo piatej popoludní. Už samotný vchod do dediny prezrádza, že v porovnaní s Paleo Chorio je Perithia veľmi živá dedina:
Na prítomnosť živej ľudskej civilizácie poukazuje okrem turistov aj všadeprítomné elektrické vedenie a kypiace smetné koše.
Domy sú tu oveľa viac zachovalé ako v Paleo Chorio, niektoré majú aj okenice, stropy alebo konštrukciu strechy v rôznych fázach rozpadu.
V Starej Perithii bolo kedysi až osem kostolov. Neuveriteľný počet na takú malú dedinku. Jeden z nich je obnovený.
Stará Perithia bola vybudovaná v 14. storočí. Kedysi tu vraj žilo až 1200 ľudí. Pásli ovečky, obrábali olivovníky a vyrábali víno. Svoje domovy opustili z rovnakých dôvodov ako obyvatelia Paleo Chorio: zmenou historickej situácie sa životný štýl obyvateľov ostrova natoľko zmenil, že začali uprednosťňovať bývanie nižšie pri mori. Dočítala som sa však, že v súčasnosti prejavujú záujem o rozpadávajúce sa domy Starej Perithie zahraniční hostia, ktorí si ich kupujú na letné sídlo. A naozaj – videli sme niekoľko luxusne obnovených a ohradených domov. Okrem nich je v dedine aj hotel a pár reštaurácií. Jednu sme aj vyskúšali. Nesklamali sme sa, grécka kuchyňa je božská.
Lúče zapadajúceho slnka osvetľovali domy a hory stále viac z boku a my sme sa pomaly lúčili s Perithiou – čakala nás ešte dlhá cesta autom, ubytovanie sme mali na druhej strane ostrova.
Výlet do dvoch starých gréckych dedín nám zabral iba jeden deň z týždennej dovolenky pri mori. Verím, že to bol zážitok nielen pre mňa, ale aj pre zvyšok rodiny. Bola by som šťastná, keby z našich detí raz vyrástli ľudia, ktorí hľadajú aj to, čo je pred očami sveta ukryté a ťažšie dostupné.
