Nevadí, som odhodlaná. Pôjdeme aj tak. Za každého počasia. Cítim v kostiach, že to bude nadlho asi posledná možnosť na takéto dobrodružstvá. Je polovica októbra, epidemiologická situácia zo dňa na deň horšia.
V piatok večer dorazíme do Nižnej Revúcej. Ubytovanie je úplne vymreté, vyzerá, že okrem nás tam nie je nikto. „Malo prísť 50 Poliakov“ hovorí majiteľka, „no zrušila som to“ dodáva rezignovaným hlasom. Je mi jej ľúto. Tieto covidové časy sú pre turizmus likvidačné.
V hlave mám presný plán: v sobotu pôjdeme na celodennú túru – chcela by som vyjsť na Ploskú, uvidíme, či nám to počasie a okolnosti umožnia. V nedeľu obídeme Fatru a pochodíme niektoré dedinky na turčianskej strane.
Z jesene do zimy
Počasie je celkom v pohode. Síce je zamračené, ale neprší. Hurá, ideme na výlet! Vo Veľkej Fatre sme boli naposledy pred 15 rokmi. S naším prvorodeným, ktorý mal vtedy pár mesiacov. Nosili sme ho v šatke a vyšli sme s ním až ku chate pod Borišovom. Lenže vtedy bolo leto a slniečko. Teraz sme bez detí, sme vystrojení nepremokavými vibramami aj nohavicami a máme veľké odhodlanie dostať sa hore aj napriek nepriaznivým podmienkam. Ideme po červenej značke.
Hneď na začiatku musíme prejsť cez poriadne rozvodnený potok. Celý týždeň pršalo. Chvíľu to trvá, ale zvládneme to. Aj naše vibramy. Prvý potok ešte áno. Tie ďalšie už menej... Po čase ich už prestanem rátať. Zdá sa, že sme zablúdili. Značky nikde. Nechce sa nám vracať cez tie potoky. Nájdeme na internete turistickú mapu s našou polohou. Zistíme, že sme na juh od turistického chodníka. Dobre, takže pôjdeme rovno na sever a za chvíľku budeme už pri chodníku. V skutočnosti to však také jednoduché nie je. Dostali sme sa do skutočného pralesa, medzi obrovitánske, staré stromy. Cítim sa ako v nejakom strašidelnom filme, čakám, kedy vykukne spoza stromov nejaká príšera.
Ideme prudko hore, zatiaľ nevyzerá, že by sme sa blížili ku značke. Vyjdeme na zasneženú čistinku. Ešte chvíľu a... hurá, červená značka! Medzitým začalo snežiť, je pravá zimná nálada. Rukavice som si zabudla v kufri, škoda... No ale už sme zachránení, ideme po značke, máme celkom dobrý čas, nestratili sme veľa.
Pred nami je však ďalšia prekážka: chodník je zatarasený. Všade vylomené konáre, ba celé vyvrátené stromy. Zdá sa, že tu nedávno vyčíňala víchrica.
Potom už ideme len po nekonečných snehových poliach. Nohy máme už dávno mokré, do tváre nám fučí vietor. Cítim sa ako na polárnej expedícii.
Je totálna hmla, nevidíme nič. Zrazu sa pred nami vynorí tyčka s tabuľami. Sedlo Ploskej. Na Ploskú by to bola ešte polhodinka. Chodník vyzerá ako veľké NIČ – vlastne ho vôbec nevidno. Asi nejdeme ďalej, nechceme riskovať.
Cestou dole natrafíme na salaš. Síce je vymretý, ale jasne vidno, že pred pár týždňami sa tu pásli ešte ovečky. Kúdoly hmly sa dvíhajú, pred nami sa vynoria hory v plnej jesennej kráse. Zrazu ma zaleje vlna eufórie. Neviem, či som už zažila krajšie miesto v živote. Ostaňme tu! Chcem tu bývať! Poď už, musíme sa dostať dole pred zotmením! naháňa ma pragmatický manžel.
Okolo tretej sme už vo Vyšnej Revúcej. Trochu vymrznutí, ale šťastní. Pijeme čajík na terase miestnej reštaurácie. Medzitým ma zaujme obrovská ruina o kúsok ďalej. Čo to môže byť? Na kúriu je to príliš veľké, ale nevyzerá to ani na kaštieľ, má čudnú podobu. Nakoniec nájdem informačnú tabuľu, kde sa dočítam, že tu bola prepriahacia stanica so stajňami a hostincom.
Miestni boli vychýrení povozníci, cez Revúce viedla totiž stará kráľovská cesta z Krakova až do Pešti. Obyvatelia sa živili aj najímaním svojich koní na prekonanie nebezpečného horského úseku cez Šturec. Potom, keď sa vybudovala nová cesta cez Donovaly, Revúčania prišli o svoju zárobkovú činnosť. Odvtedy chátra aj prepriahacia stanica. Aká škoda. Mohli ju zachrániť ako vzácneho svedka minulosti, ale očividne nebol o to záujem, ani financie...
Turčianske momentky
Na druhej strane Veľkej Fatry je úplne iný svet. Turčiansku kotlinu poznáme – niekedy tadiaľto chodievame do Budapešti. Blatnica ma očaruje svojou originálnou architektúrou. Kým na druhej strane Fatry dominovali dlhé ľudové domčeky s geometricky ozdobenou fasádou, tu sa zachovalo pozoruhodné množstvo kamenných domov s klenutými bránami. Je to dedičstvo miestnych olejkárov. Je tu aj opustený kaštieľ a krásna kúria, kde sme mohli pred pár rokmi obdivovať nádherné fotografie Karola Plicku. Výstavu však pred dvoma rokmi zavreli, vraj pre nevyhovujúci technický stav budovy. Veľká škoda.
Čakajú nás ešte Necpaly. Táto dedinka ma fascinuje už niekoľko rokov. Prvýkrát sme sa tam zatúlali asi pred desiatimi rokmi. Našli sme štyri kaštiele. V obci, ktorá má necelých tisíc obyvateľov! Tri z nich boli síce v dezolátnom stave, ale aj tak vyzerali majestátne.
Druhýkrát sme boli v Necpaloch pred siedmimi rokmi. Tentokrát s kamarátkou z Maďarska. Na cintoríne sme obdivovali maďarské nápisy na hroboch Justhovcov a Révayovcov. Ešte som netušila, že o pár rokov vyjde nesmierne zaujímavá kniha maďarského historika Józsefa Demmela o Jozefovi Justhovi, necpalskom zemanovi, cez ktorého osud Demmel vykresľuje zabudnutý svet uhorskej šľachty so slovenským materinským jazykom. Kniha sa volá Panslávi v kaštieli a rovnako ako iné diela autora búra stereotypy.
Pri ranogotickom kostole sv. Ladislava sme našli starého pána, ktorý nás obrovským kľúčom pustil na povalu kostola. Padla nám sánka. Obklopili nás nádherné fresky, ukryté pred očami sveta. Starý pán bol očividne rád, keď videl naše nadšenie. Pozval nás aj do budovy niekdajšieho notariátu, kde zriadil múzeum. Strávili sme tam asi dve hodiny. Starý pán, o ktorom sme sa dozvedeli, že je pôvodnou profesiou zverolekár, nazhromaždil v niekoľkých miestnostiach skutočné klenoty miestnej histórie, o ktorých vedel oduševnene rozprávať. Ukázalo sa, že je veľkým priateľom slovensko-maďarskej spoločnej minulosti. Na konci nás pozval aj do pivnice, kde nás ponúkol výbornou domácou pálenkou.
Tretíkrát som zavítala do Necpál pred rokom, po ceste z juhu domov. Bol to chvíľkový nápad – keď som uvidela smerovú tabuľu Necpaly, cítila som nutkanie, aby som odbočila z hlavnej cesty. Bola jeseň, trochu pršalo a ja som s fotoaparátom v ruke obišla všetky tri opustené kaštiele (ten štvrtý, ktorý je krásne obnovený, je verejnosti neprístupný). Pri jednom sa mi prihovoril mladý muž s červenou tvárou. "Slečna, neoplatí sa to fotiť! Nič pekné na tom nie je!" Dali sme sa do reči. Vyjadrila som svoj obdiv voči necpalským kaštieľom a prebrali sme ich smutné osudy. "V tom modrom bol detský domov. Decká ho úplne zničili, vybíjali mu okná. A tento tu používali komunisti ako sklad obilia. Jeho múry sú popraskané. Ako často sme sa tu hrávali, keď som bol malý! Mal som to rád! Z gumených rukavíc sme vyrobili prak, strieľali sme na plody jarabiny cez okná. Ale určite by som si tento kaštieľ nekúpil, aj keby ho predávali obnovený za jedno euro! Poznáte jeho históriu, nie? Tak vám ju poviem: tí páni, ktorí tu kedysi bývali, viete. Splodili deti so slúžkami, potom tie dojčatá zabili a zahrabali tu v pivnici kaštieľa. A my sme vyhrabali tie malé kostričky. Hľadali sme poklad, viete. Chudery tie matere, aký mali len krutý osud! Tie deti im zobrali určite násilím, kto vie... Veru, je to pekná dedina, má štyri kaštiele, ale vidíte... Že štvrtý je obnovený? Áno, to je pravda. Aj ja som robil na jeho obnove. Nemôžem sa sťažovať, dobre nás platili. Mali z čoho. Stretáva sa tam smotánka zo Slotových kruhov."
Maďarskí Slováci a slovenskí Maďari
Pri našej terajšej, štvrtej návšteve ma najviac motivoval nový pamätník, ktorý pribudol v strede obce na začiatku októbra. Pamätník je venovaný maďarskému básnikovi Sándorovi Petőfimu, ktorého matka Mária Hrúzová sa narodila práve v tejto turčianskej dedinke.
Pamätník nech sa stane symbolom vzájomnej úcty a porozumenia medzi našimi národmi – hlása dvojjazyčný nápis na diele martinského umelca Milana Orsága. Postaviť pamätník maďarskému básnikovi slovenského pôvodu bolo dlhodobým snom pána Zoltána Lengyela z Martina. Svojím plánom nadchol aj starostu (z SNS) a vedenie obce. Odhalenie bolo vraj krásne a dojímavé, recitovalo sa, aj spievalo, svoje prejavy predniesli významné osobnosti, prišiel aj splnomocnenec vlády za národnostné menšiny a riaditeľ maďarského inštitútu v Bratislave.
Dovoľte mi len jednu jedinú kritickú vetu. Výsledok by bol ešte krajší, keby slovenský aj maďarský text prečítal a opravil jazykový lektor prv než ich vyryjú do kameňa. Nič to ale nemení na pozitívnom odkaze pamätníka.
Mimochodom, formovanie národného povedomia Sándora Petőfiho – alebo ak sa vám viac páči, Alexandra Petroviča – je mimoriadne zaujímavé. Pred pár rokmi som mu venovala článok, v ktorom som rozoberala viaceré mýty o jeho pôvode.
S uznaním konštatujem, že okrem pamätníka pribudli na námestí aj kvalitné informačné panely o pamätihodnostiach obce. Estetické, podrobné, pútavé. Naozaj klobúk dole!
Našou ďalšou zastávkou je evanjelický kostol, v ktorom visí pamätná tabuľa už spomínanej Márie Hrúzovej. Doteraz sa nám ju nepodarilo pozrieť. Kostol je zavretý. Po niekoľkominútovom váhaní (nepatrí sa v nedeľu vyrušovať) zazvoníme na faru. Máme čiapku a rúško, tvár nám skoro nevidno. Pán farár sa na nás pozrie: "Vy ste Maroszovci, však? Poďte ďalej!"
S takýmto privítaním sme vôbec nerátali! Pán farár nám ukáže nielen pamätnú tabuľu, ale celý kostol so vzácnym oltárom. Rozoberieme aj nový pamätník na námestí. "Áno, náš starosta je síce z SNS, ale je to dobrý človek, ochotný vo všetkom" odpovedá na moju poznámku o tom, aké je skvelé, že Petőfiho pamätník podporil práve národniar.
Pýtam sa na osud kaštieľov. Zdá sa, že okolo Modrého kaštieľa sa čosi hýbe. Kým pri mojej poslednej návšteve boli všetky okná aj dvere vybité, teraz je všetko obité doskami. Aspoň tam neprší. "Áno, kaštieľ má nového majiteľa" potvrdí pán farár. "Neviem, kto ním je, ale nech je to hoci aj sám čert, aj to je lepšie ako to chátranie, čo bolo doteraz."
V Necpaloch je aj ďalšia pamiatka s maďarským kontextom – v parku „Dolného kaštieľa“ stojí pamätný stĺp Juraja Lahnera, jedného z popravených generálov maďarskej revolúcie v rokoch 1848/49, ktorý sa narodil v Necpaloch. Stĺp dala postaviť Turčianska župa na 50. výročie jeho smrti, v roku 1899. Dodnes stojí a je pekne udržiavaný. Žiaľ sme z neho videli len kúsok, lebo za múry parku sme sa nedostali.
"Stáva sa, že niekto frfle na Maďarov. Že zase tu vymýšľajú" hovorí pán farár. "Takých obyvateľov ľahko uzemním: skús zistiť priezviská tvojich predkov v starých matrikách, teraz je to aj tak v móde. Rýchlo uvidíš, že sme tu všetci zmiešaní. Sme vzájomne prepojení a odkázaní na seba, nemá zmysel sa nenávidieť."
Pri rozlúčke sa ešte spýtam na starého pána, ktorý nás pred siedmimi rokmi tak nadšene zasväcoval do necpalskej minulosti. Ak to dobre počítam, dnes musí mať už určite nad deväťdesiat. Žije ešte?
"Vladko? Žije! Býva teraz v domove vo Vrícku. Mal príhodu, ale rozchodil to. Veru, musím ísť niekedy za ním, už sa dlho chystám."
Domov prichádzam plná zážitkov a vďaky. Za Necpaly, za pána farára, za ľudí, ktorí hľadajú, čo spája, nie to, čo rozdeľuje. Za krásnu jeseň aj za to, že sme to ešte stihli. Nasledujúci víkend by to už nebolo možné.
