Asi dva roky som sa ho snažila dostať do Žiliny. Nebolo to ľahké, lebo je veľmi zaneprázdnený. Nakoniec sa to však podarilo v spolupráci s neodbytnými pánmi zo žilinského Artfora. Prišiel medzi nás ako hosť Žilinského literárneho festivalu 6. októbra 2017. Rozprával nám o tom, prečo sa začal venovať slovenským dejinám, prečo napísal knihu o Štúrovi, ale aj o zabudnutom svete slovenskej šľachty. Spovedal ho literárny vedec Radoslav Passia.
Objav Demmel
Pred pár rokmi sa mi dostala do rúk pozoruhodná kniha s názvom Rozštiepená minulosť. Súbor štúdií mladých maďarských historikov, ktoré reflektujú niektoré udalosti spoločnej histórie Slovákov a Maďarov. Knihu vydala Nadácia Terra Recognita. Toto zoskupenie založili v roku 2005 študenti Csabu Gy. Kissa, charizmatického profesora, ktorého hodiny som aj ja veľmi rada navštevovala. Je to človek, ktorý dokáže nadchnúť svojich žiakov pre nové pohľady a nevyšliapané chodníky.
Jeden zo spomínaných žiakov je aj József Demmel. Historik, ktorý sa naučil po slovensky, aby mohol skúmať slovenské dejiny. Keď som začala čítať jeho knihy, hneď mi bolo jasné, že Demmel je človek, ktorý sa dokáže pozerať na veci s nadhľadom. Z perspektívy, ktorá sa vymyká našim dvom národným naratívam a práve preto dokáže ostať objektívna a nezaujatá. Demmel píše skutočne sine ira et studio, má úprimný záujem pochopiť motivácie a pohnútky daného obdobia. Čo ma však najviac oslovilo: nevytvára čierno-biely obraz, nesnaží sa vtesnať aktérov historického diania do kategórie „dobrých“ a „zlých“, ako to veľakrát robia naše historické narácie. Usiluje sa pochopiť vnútorné pohnútky všetkých strán a opisovať ich konanie ako logický výsledok ich motivácií. Bez moralizovania a vášní.
Postava Štúra v Demmelovom podaní
Demmelove knihy si vyžadujú od čitateľa sebaovládanie, otvorenosť a ochotu opúšťať zaužívané chodníčky. Pozrieme sa napríklad na osobu Ľudovíta Štúra. V podaní maďarského historického diskurzu bol Štúr „marginálny národný intelektuál s malou spoločenskou podporou, ktorý ohrozoval integritu krajiny , v r. 1848 podporil protirevolučné sily, čím sa dopustil vlastizrady“. Podľa slovenskej narácie je Štúr jedným z najväčších „otcov zakladateľov“, ktorý vytvoril slovenský literárny jazyk, bol „vodcom slovenskej národnej spoločnosti a najväčším obrancom slovenských národných záujmov“. Dajú sa tieto dve narácie vôbec zladiť? Demmelova odpoveď je originálna: nedajú, ale ani to nie je potrebné. Stačí zmeniť metodológiu a skúmať osobu Štúra a jeho dobu modernými spoločensko-historickými prístupmi. Odpútať sa od „statického portrétu ikonickej postavy“ a umiestniť Štúra „do spoločenskej reality Uhorska 19. storočia“. Kladením otázok „nahradiť zjednodušené, schematické vysvetlenia minulosti, prihliadnuť na iné kontexty a uplatniť viaceré aspekty“.
Demmel je úžasný v tom, že sa dokázal zbaviť prekoncepcií, tak maďarských ako aj slovenských. Je to dosť ťažká vec, naozaj nepoznám veľa historikov, ktorým sa to podarilo. Naše národné narácie nás ovplyvňujú, priam determinujú. Nie náhodou napádajú Demmela z obidvoch strán: je tŕňom v oku istým slovenským skupinám rovnako ako niektorým maďarským kruhom. Prečítala som už o ňom všeličo, často to nebolo napísané v duchu elementárnej úcty k človeku...
Pansláv v koži maďaróna
Pred pár rokmi sme boli na výlete v Necpaloch. V tej zvláštnej dedine, kde sú až štyri kaštiele. V dedine, kde sa narodila Slovenka Mária Hrúzová, matka najväčšieho maďarského básnika. V dedine, kde sú na povale katolíckeho kostola nádherné fresky úplne skryté pred svetom. V dedine, kde úžasný starý pán Vladimír Hanzlík zriadil múzeum v dome notára – starého otca svojej manželky. Kto vie, či starý pán ešte žije a nosí kvety na rodinnú hrobku Justhovcov.
Panslávi v kaštieli bola prvá kniha od Józsefa Demmela, ktorú som si prečítala. Zaujala ma tým, že sa zaoberá postavou Józsefa Justha, šľachtica z Necpál. Cez jeho osud autor vykresľuje zabudnutý svet turčianskych zemanov – uhorskej šľachty so slovenským materinským jazykom. Tak ako zvyčajne sa opiera o ohromujúce množstvo preštudovaných prameňov a tak ako zvyčajne búra stereotypy. Napríklad stereotyp o tom, že celá uhorská šľachta bola maďarskej národnosti. Upozorňuje na to, že problematika uhorskej šľachty je členitejšia ako sa to zdá na základe doterajších stanovísk na obidvoch stranách. Ako sám píše, cez príbeh turčianskeho Justha chce „uchopiť proces, počas ktorého realitu polyglotickej, multietnickej krajiny v myslení uhorskej politickej elity prekryl obraz ’maďarského Uhorska‘“. Uvádza viaceré zaujímavé prípady, keď navonok ohnivý bojovník proti slovenskému národnému hnutiu sa v hĺbke duše javí ako tajný pestovateľ ’slovenského ducha’.
Ako nám sám povedal v Žiline, myšlienka hlbšie sa zaoberať postavou Józsefa Justha mu napadla úplne náhodou: potreboval k jednej štúdii doplniť poznámku pod čiarou o Justhovi. Keď sa však začítal do jeho biografie, zistil, že tam niečo nesedí. Maďarské nekrológy písali o ňom ako o horlivom bojovníkovi proti panslavizmu. Slovenské ho zas vykreslili ako „muža miernych a záujmom nášho slovenského ľudu priaznivých náhľadov“. Odkiaľ toto protirečenie? Bol vari Justh „bohapustý politický dobrodruh, ktorý sa ako ’dvojitý agent‘ obšmietal okolo slovenského i maďarského národného hnutia“? Demmelova odpoveď je jednoznačná: nebol. Žil však v inej realite, ktorú ťažko uchopíme našimi dnešnými koncepciami o identite. Vtesnať ho do nejakého rámca podľa našich národných kritérií by bola chyba. Namiesto toho sa môžeme snažiť odkryť jeho motiváciu, vnútorné zápasy a cez to pochopiť tajomstvo dvojakého puta hornouhorskej šľachty. Bez zbytočných vášní a súdenia. „Je veľmi zvláštnym zážitkom čítať knihu maďarského historika, ktorý na Justhovu éru hľadí nezaujato a má porozumenie rovnako pre slovenských národovcov, ako aj pre tohto šľachtica z Turca.“ píše Martin M. Šimečka vo svojej recenzii Demmelovej knihy. Súhlasím. A dodám, že je to zážitok nielen pre Slováka, ale aj pre Maďara.
