Dnes už nechápem, ako som to dokázala v dobe, keď ešte nebol internet, iba na základe máp a sprievodcov. A vtedy som ešte nevedela ani po slovensky.
Pred pár týždňami to prišlo na mňa znovu. Prečítanie mojich obľúbených Troch gaštanových koní, o ktorých som sa zmienila aj tu na blogu, vo mne zaplo kontrolku s nápisom ORAVA. Začala som píliť uši manželovi – nemohli by sme ísť na jednodňový výlet? Kam? Na Oravu! A čo tam budeme robiť? No predsa pozrieť, kde býval Hviezdoslav a Margita Figuli! Takže zase literatúra... budem sa cítiť ako na školskej exkurzii...
Vďaka mojej ochotnej svokre sme sa teda na pár hodín zbavili našich milovaných detičiek (ktorým by tento krásny literárny výlet išiel celkom isto na nervy) a vyrazili sme objavovať Vyšný Kubín a okolie.
Hneď zrána voláme na obecný úrad vo Vyšnom Kubíne. Na internete som totiž našla informáciu, že ak máme záujem o literárnu expozíciu, treba sa hlásiť vopred. Dostaneme číslo na lektora, ktorému sa úspešne dovoláme. Bez váhania súhlasí, že nám expozíciu ukáže. Je síce práve v Dolnom Kubíne, ale vráti sa, kým my dorazíme. Teším sa, že to ide tak hladko. Povzbudení úspechom voláme aj do Leštín, radi by sme navštívili tamojší artikulárny kostol (súčasť svetového dedičstva UNESCO). Z obecného úradu dostaneme číslo na sprievodkyňu, ktorá nám však bez okolkov oznámi, že kostol je otvorený až od apríla, máme sa vrátiť vtedy. Aká škoda.
Na Oravskom zámku som bola už veľakrát, ale tento kútik mi doteraz unikal. Vyšný Kubín som si vždy predstavovala ako nejakú malú horskú dedinku so starými domčekmi, medzi nimi s tým, v ktorom sa narodil Hviezdoslav a neskôr aj Figuli (hoci som vedela, že ten už dávno ľahol popolom). Skutočnosť nie je až taká romantická. Víta nás pomerne rozľahlá obec, žiadna učupená malá dedinka. Pred kaštieľom, v ktorom sídli obecný úrad, počkáme pána lektora Strapca, ktorý nás ochotne sprevádza výstavou o obci a o miestnych literárnych postavách. Dozvedám sa veľa nových vecí. Vidno, že pán Strapec sa miestnym literárnym dejinám venuje vášnivo a s chuťou.
Na stene medzi fotografiami ma zaujme foto krásneho starého domčeka. Pán sprievodca si všimne moje nadšenie. – Je to dom Eža Vlkolínskeho. Ešte stále stojí. Strecha je už samá diera, čakám, kedy spadne. Je to súkromný majetok. Aj sme hľadali cesty, ako ho zachrániť, ale všetko stroskotalo.
Neskôr, keď sa prechádzame po dedine, nájdeme ten domček. Určite je to on. Naozaj vyzerá, že už nemá pred sebou dlhú budúcnosť. Veľká škoda. Srdce ma bolí, ako vždy, keď vidím staré veci odchádzať...
V obci je dosť vysoký počet starých kúrií. Niektoré sú aj obnovené, niekedy aj štýlovo, častejšie však necitlivo. Ale aspoň nemajú deravú strechu.
Našou ďalšou zastávkou sú Leštiny. Krásny drevený kostolík nás čaká na kopci, obklopený dreveným plotom a úžasnými starými stromami.
Pred vchodom do kostolnej záhrady sú tri informačné nástenky. Radi by sme si ich prečítali, lenže sú zamrznuté, cez ľad nič nevidno. Manžel sa podujme a horko-ťažko zoškrabe aspoň jednu. Keď už nemôžeme vidieť interiér kostolíka na vlastné oči, tak aspoň na fotkách.
Brána do záhrady je našťastie otvorená. Okolo kostola krásne staré hroby. Na mnohých maďarské nápisy, hoci pochybujem, že by tunajší zemania mali materinský jazyk maďarský. Veľa hrobov patrí rodine Zmeškalovcov. Až neskôr si prečítam na internete, že jeden predstaviteľ tejto rodiny pestoval priateľstvo so samotným Beethovenom. Volal sa Mikuláš Zmeškal a okrem toho, že bol radcom dvorskej kancelárie vo Viedni, sám skladal hudbu a vynikajúco hral na violončele. Jeho zachované diela vydal pred pár rokmi súbor starej hudby Solamente naturali.
Autom sa ešte prevezieme kúsok, až do Malatinej. Medzi Osádkou a Malatinou je vyvýšenina s krížom. A konečne sneh! Zimnú Oravu som mala podvedome spojenú so snehom, ale napriek tomu, že je január, v dedinách po ňom skoro ani stopy. Zastavme sa tu! Výhľad je úžasný, na jednej strane Malá Fatra, na druhej Západné Tatry. Aj kríž je krásny, len keby tam neboli tie umelé kvety... Naše národy majú veľkú záľubu v umelých kvetoch – na hroboch, pri krížoch, v kaplnkách samé plasty. Ja mám asi inak nastavené oči, lebo v nich nevidím ozdobnú funkciu, skôr mi pripadajú ako smeti. Nuž, proti gustu žiaden dišputát. Manžela som každopádne vyzvala, aby na môj hrob nenosil umeliny.
Už sme riadne hladní, tak smerujeme do Dolného Kubína. Cestou míňame krásne obnovený kaštieľ Kubínyi. Je tam aj reštaurácia, ale na môj plebejský vkus vyzerá až príliš honosne. Radšej si nájdime niečo v meste.
Staré mesto Dolného Kubína sa mi hneď zapáči – odhliadnuc od pár novších budov to tu vyzerá ako za čias Hviezdoslava. Úplne si viem predstaviť, ako to bolo, keď tu žil. Nájdeme si príjemnú, trochu staromódnu reštauráciu s mimoriadne milou čašníčkou. Skutočne – nemá chybu! Keď si chcem objednať šalát, ukáže sa, že v kuchyni nemajú nič takého, ani kus zeleniny. Čašníčka sa veľmi ospravedlňuje, nakoniec mi donesie kyslé uhorky – môže byť!
Už sa stmieva. Cestou domov sa ešte zastavíme v Istebnom, aby sme pozreli druhý artikulárny kostolík. Žiaľ tiež len zvonka. Nevadí, výhľad je tu krásny, slnko práve zapadá.
Zimné dni sú krátke, viac sme už nestihli. Určite sa do tých končín vrátime niekedy, keď bude viac svetla. A možno aj kostolíky budú otvorené.
