Pred sto rokmi, 27. januára 1919 naposledy vydýchol v budapeštianskom sanatóriu ako 41-ročný veľký maďarský prorok, pevec prekliateho maďarského osudu, Endre Ady.
Ady je dodnes legendou. Už za svojho života dokázal spoločnosť polarizovať – nie je tomu ináč ani dnes. „Pop, punk a metal v jednom, šansón, ľudová pieseň a hudba šamanov. Rovesníci sa z neho išli zblázniť – buď preto, lebo ho zbožňovali, alebo preto, lebo ho nenávideli.“ (Levente Király) Jemu to bolo jedno, bol si hlboko a neochvejne vedomý vlastnej veľkosti.
V mladých srdciach žijem a ďalej stále,
Nadarmo o život mi ukladajú
Hlupáci zlí, huncútske duše staré,
Život môj koreňov má milión.
(V mladých srdciach žijem, preložil Ján Smrek)
Žil krajne sebazničujúci život – nadmerne zbožňoval ženy, alkohol a iné zhubné vášne. O svojej pravde bol dokonale presvedčený a neváhal ju vykričať do sveta. Nenávidel klerikalizmus, ale veľké množstvo jeho náboženských básní svedčí o jeho hlbokom vzťahu s transcendentnom.
Verím neveriac v Boha, verím,
Pretože veriť chcem,
Bo živý, mŕtvy nebol takto
Naň utisnutý, viem.
(Verím neveriac v Boha)
Hrdo hlásal o sebe, že je potomkom Pramaďarov, ale nemal v sebe nič z maďarskej národnej nadradenosti – vo svojej publicistike nemilosrdne bičoval nacionalizmus svojich maďarských rovesníkov. Rázne a tvrdo kritizoval chybnú národnostnú politiku maďarských elít, predvídal katastrofu Trianonu. Nikto ho nepočúval, pokladali ho za nepríjemného, vyskakujúceho liberála, za zapredanca Židov. Pochádzal zo zemianskej rodiny, ale hlboko preciťoval spoločenskú nespravodlivosť, vyznával demokratické, až revolučné hodnoty. Odsudzoval feudálne pomery, antisemitizmus, všadeprítomnú korupciu, provinčnosť a obmedzenosť.
V koncoch prstov nám šibe krv, keď
nahmatávame ťa z tmy, ty Hungária
ospalá: si ešte vôbec? a sme my?
Či možno v niečo lepšie dúfať? Zrak
i duch zmučený je hrou čakania, či
raz prebudí sa Bábel služobných
národov.
Z tisícich žravých túh sa prečo
neskúva vôľa jediná? Veď Maďar,
Rumun, Slovan v žiali jedno sú,
jedna rodina.
Veď na trpkosť a poníženie
stáročné máme spomienky.
Prečo sa s hurá nestretneme
na barikádach myšlienky?
Dunaj a Olt si jedno hudú,
mŕtvolný mrmot, tichý vzlyk: vo
vlasti Árpáda jaj tomu, kto nie
je pán a ničomník.
Kedyže už raz spolčíme sa v sne
veľkom, čo nás rozžiari, my
zgniavení, my utláčaní Maďari a
Nemaďari?
Takto znie úryvok z Adyho básne Spev maďarského jakobína, ktorá nadchla aj slovenského barda Hviezdoslava. V básni s názvom Tak, herolde ty svitajúcich časov vrúcne vítal Adyho presvedčenie o spolupatričnosti všetkých národov Uhorska:
Tak, herolde ty svitajúcich časov:
nám v jednu vôľu načim túžby zliať,
po článkoch ochabnuté osamelých;
keď žialime dnes kviľbou jednohlasou:
by zajtra, dá-li Boh a šťastie smelých,
sme rovnako sa mohli radovať.
Vnímanie ostatných nemaďarských národov spoločnej vlasti ako rovnocenných partnerov je v maďarskej literatúre naozaj ojedinelé. Práve preto zaručilo Adymu uznanie medzi slovenskými literátmi už v čase, keď bol pre nich modernizmus jeho poézie ešte cudzí.
Neskôr ho začali prekladať viacerí slovenskí básnici, medzi inými Štefan Krčméry, Vladimír Roy, Valentín Beniak a predovšetkým Emil Boleslav Lukáč a Ján Smrek.
Štefan Krčméry opisuje Adyho a svoje prvé stretnutie s jeho poéziou takto:
„Vo fyziognómii mal niečo pekne cigánskeho. Široká, bledá, možno trochu nažltlá tvár, široký nos, veľké ako päsť čierne oči a mastné, rozcuchané bohaté vlasy. (...) Nebrúsený ónyx, či skôr zadýchaný. Takého nám ukazovala Adyho každá podobizeň.
Spomínam si, ako som sa stretol s Adyho poéziou. Na maďarských školách boli sme zväčša bilingvistami. Ja i veršoval som maďarsky a slovensky. Z maďarských veršov svojich čítal som niečo v samovzdelávacom krúžku. Kritika zistila na nich účinok Adyho.
Vtedy som počul Adyho meno po prvý raz. (...) Kúpil som si malú antológiu jeho veršov a obľúbil som si ho. Neskôr vnikol som do jeho poézie širšie. Prekladal som z nej. Kde-tu písal. Rád ju mám a bojím sa jej. Andrej Ady je iste z najväčších zjavov duchovných strednej Európy. (...)
Veď maďarský, valaský, slovanský žiaľ naveky jedným žiaľom ostane. V slovách cítilo sa ľudské srdce. Kto tak písal, tomu Slovák prestal byť menejcenným. Kto tak písal, zahľadel sa ponad karpatský plot do Európy.“
Na základnej škole som mala zanietenú učiteľku maďarčiny, ktorá bola do Adyho platonicky zaľúbená. Hovorila o ňom s nekonečným obdivom, dodnes mi rezonuje v ušiach, ako vzdychala: Ach, on bol naozaj krásnym mužom! Vtedy sa mi to vôbec nezdalo, ale dnes ju už chápem – Adyho fotografie naozaj ukazujú muža s nezvyčajne hlbokým a melancholickým pohľadom, ktorý ženským srdciam určite nemohol byt ľahostajný.
Spomínam si aj na gymnaziálne časy, keď ma náš učiteľ, výborný maďarčinár presviedčal, že Ady je najväčší zo všetkých, že „Ady je Boh“. Nezdieľala som jeho presvedčenie. Adyho životný štýl ma ako mladú dievčinu vyslovene odpudzoval. Vedela som, že jeho básnické dielo nemôžem posudzovať podľa jeho života, napriek tomu som sa nedokázala od toho odosobniť. Niektoré typy jeho básní mi išli vyslovene na nervy, predovšetkým jeho egoistické, nemilosrdné a otvorenou erotikou presýtené ľúbostné verše. „Ja bozkávam ako samotný Boh“ a „nie ženu, ja seba bozkávam“ chváli sa básnik. Jednu z najznámejších, Jastrabiu svadbu v šústí som priam nenávidela. Pamätám si, ako sme sa s kamarátkou zabávali na spojení „zúria bitky bozkov“ („dúlnak a csókos ütközetek”). Zdalo sa nám to smiešne a zároveň otravné. Najväčšie pobúrenie však vo mne vyvolala báseň Prepúšťací pekný odkaz. Ady mal dlhoročný ľúbostný vzťah s príťažlivou Židovkou, ženou bohatého obchodníka. Volala sa Adél, básnik však jej meno otočil a premenoval ju na Lédu. Ich búrlivý vzťah bol preňho ku koncu už len na ťarchu. Zbavil sa jej dosť nepekným spôsobom: v časopise Nyugat uverejnil báseň, akúsi poslednú rozlúčku s ňou. Pamätám si na svoje pocity, keď sme sa o tejto básni učili. Hnusilo sa mi, ako Lédu verejne ponížil, ako drzo vyhlásil, že existovala iba vďaka nemu a bez neho je vlastne nulou.
Takisto ma ako gymnazistku iritovalo básnikovo mesianistické sebavedomie a mysticko-depresívne opisy maďarskej beznádeje. Ako napríklad takéto:
Slanšie sú tuná slzy, / Aj bôľ tu iný, dravší. / Stokrát sú Mesiášmi / Maďarskí Mesiáši. (Maďarskí Mesiáši)
Som človek-jas ukrytý do hmly, / som vôľa, ktorá postáva, / som zázrak ľudí močarinných, / čo, jasu syn, tu ostáva, / čakajúc ráno, hmly čo trhá, / striehnuc, či zora nastáva. (Vidina v močarine)
Jeho básne opisujúce jeho boje s alkoholom, vášňami a hýrivým spôsobom života ma priam desili. Bála som sa ich, bála som sa temnôt, ktoré predo mnou otvárali.
Pribúdajúce roky však urobili svoje. Dnes vnímam Adyho úplne inak. Hoci stále nepatrí medzi mojich najobľúbenejších básnikov, uznávam jeho genialitu a výnimočnosť. Má v sebe niečo vzrušujúco mystické, priam démonické. Dnes, keď listujem v jeho básňach, mnohé ma vítajú ako staré známe. Vďaka intenzite našich niekdajších hodín literatúry ostali z nich vo mne celé frázy, celé verše. Ady je napokon taký jedinečný a typický, že mnohé slovné spojenia a zvláštne novotvary z jeho básní prešli do kolektívneho povedomia Maďarov.
Zvlášť znepokojujúce a prorocky naladené sú jeho básne napísané počas prvej svetovej vojny. Hoci boli napísané v konkrétnom čase, sú nadčasové, stále až desivo aktuálne.
Na svojej stráži bdite, strážni.
Žije život a žiť aj chce,
Nie preto dal on toľkú krásu,
By prežalovali dnes po nej
Besy po krvi besniace.
Človekom byť je také smutné,
Strašné sú zversky-hrdinské
Náuky, a noci hviezdometné
Aj dnes mu kážu strežieť si
Vieru, votkanú do Krásy,
A čo ste ešte bdelí, v bázni
Na svojej stráži bdite, strážni.
(Napomenutie strážnym)
Slovenskí prívrženci Endre Adyho zaradili jeho básne do viacerých antológií maďarskej poézie. Emil Boleslav Lukáč vydal preklady Adyho básní v samostatnej zbierke v r. 1941. Kniha zožala veľký úspech. O dva roky ju vydali dokonca aj druhýkrát. Adyho osoba a poézia však bola tŕňom v oku vtedajšieho politického vedenia. Sám Šaňo Mach sa doňho obul v Gardistovi. Vyjadril presvedčenie, že „druhoradé literatúry“ ako maďarská neponúkajú Slovákom nič pozitívne a preto sa ich neoplatí prekladať. Z Adyho urobila veľkého básnika podľa neho len židovská reklama. Jeho dekadentný duch je zdravému národnému duchu Slovákov vraj úplne cudzia.
Adyho publicistika je možno ešte nadčasovejšia ako jeho poézia. Za svojho života napísal vyše 3000 článkov. Mal originálny, radikálny a priamy štýl, ostrý ako meč. Nečudo, že mnohých iritoval. Poďme naspäť do Ázie – takto znie názov jedného z jeho článkov z r. 1902, v ktorom zosmiešňuje malicherný antisemitizmus maďarských poslancov parlamentu, iluzórnu slávu tisícročnej minulosti, prázdnotu a naničhodnosť pánskych spôsobov. Nože, poberme sa a poďme naspäť do Ázie – povzbudzuje svojich krajanov. Dôvod? Aby nemuseli počúvať nepríjemné reči pravdovravných demokratov. V Ázii im bude dobre: pri poľovačkách, rybárčení a zabíjaní času hraním kariet môžu v pokoji premýšľať o onom krásnom tisícročnom sne.
Poznajúc dnešné maďarské pomery môžeme konštatovať, že svet sa za tých vyše sto rokov ani veľmi nezmenil.
