Pri Belianskej jaskyni stretneme jednu slovenskú mamičku, ktorá sa rozpráva so svojím asi trojročným synčekom. Obdivujem to malé dieťa, ako nádherne hovorí po slovensky. Nemusí sa namáhať ako ja a ako krásne džavoce. Kiežby moje budúce detičky tak pekne hovorili po slovensky – hovorím si v duchu, hoci ešte vôbec netuším, čo ma v živote čaká.
***
Píše sa rok 2017. Romantické časy mladosti sú dávno preč. Mám tri krásne detičky, ktoré nádherne a ľubozvučne rozprávajú po slovensky. Nemusela som sa vôbec namáhať, aby som to dosiahla. Stačilo sa presťahovať za manželom z Budapešti do Žiliny. Neustále sa však namáham kvôli inej veci: aby moje deti nezabudli popri slovenčine po maďarsky.
Mám viaceré spolužiačky zo strednej školy, ktoré sa vydali do zahraničia. S niektorými sa občas stretávam. Jedna z nich žije v Taliansku. Keď čakala prvé dieťa, zvolila si stratégiu, že s deťmi bude rozprávať po maďarsky len doma. V spoločnosti však prejde na taliančinu, aby nebola netolerantná a nikoho neurazila. Dnes má štyri deti. Nedávno sme sa stretli v Maďarsku, keď tam boli na návšteve u starej mamy. Spolu sme sa hrali na ihrisku. Ona sa so svojimi deťmi bavila celý čas po taliansky. V našej prítomnosti. Odkedy chodia do školy, už sa s nimi nerozpráva po maďarsky ani doma.
Vôbec to tu nepíšem s nejakým morálnym podtónom. Neodsudzujem ju. Jazyky neprinesú človeku spásu. Každý rodič má právo rozhodnúť, akú cestu si zvolí. Keď si niekto berie cudzinca, mal by rátať s tým, že má viaceré možnosti a je len na ňom, či jeho dieťa bude vedieť jeden alebo dva jazyky. Už som tu kedysi písala o tom, že my sme sa s manželom pred narodením našich detí vedome vzdelávali v tejto otázke a hľadali sme fungujúce modely viacjazyčnosti. Po preštudovaní odbornej literatúry mi bolo jasné: ak chcem, aby moje deti vedeli maďarčinu nielen pasívne, ale aj aktívne, musím dodržať dve zásady: 1. rozprávať s nimi vždy po maďarsky, nezávisle od situácie, 2. ak mi odpovedia v slovenčine, mám sa tváriť, že im nerozumiem a vyžadovať odpoveď v maďarčine. Zdá sa vám, že je to moc škrupulózne? Možno áno, ale naozaj to výborne funguje.
Viacerí sa ma pýtajú: prečo je pre mňa také dôležité, aby moje deti vedeli po maďarsky? Veď maďarčina nie je svetový jazyk. Tak načo?
Predstavte si, že si beriete cudzinca/cudzinku. Povedzme z Nemecka, kam sa po sobáši presťahujete. Nemčinu síce ovládate, ale nie je to váš rodný jazyk. Rodičov a priateľov máte na Slovensku. Milujete slovenský jazyk a literatúru, slovenské piesne, slovenskú kultúru. Slovenčina je váš materinský jazyk. Chcete, aby vaše deti boli schopné vnímať vašu starú vlasť „zvnútra“? Aby vedeli komunikovať so starými rodičmi? Aby vedeli čítať slovenské knihy? Aby dostali možnosť zachovať si „dedičstvo otcov“? Chcete, aby ste v komunikácii s nimi vždy vedeli vyjadriť všetky odtiene, všetky nuansy, všetky farby jazyka? Chcete, aby vám potom o tridsať rokov nevyčítali, že ste ich obrali o minulosť ich predkov? Chcete, aby, keď vyrastú, mali možnosť slobodne sa rozhodovať, v ktorej krajine chcú žiť? Ak áno, existuje na to jednoduché riešenie: rozprávajte sa s nimi od narodenia po slovensky. A dúfajte, že vaše prostredie to pochopí a nebude to vnímať ako netolerantnosť a útok proti štátnemu jazyku.
To je moja odpoveď na otázku, načo bude mojim deťom tá maďarčina.
***
Syn chodí na rehabilitáciu. Má problémy s chrbticou. Zo začiatku som s ním tam sedávala aj ja, aby som ho vedela doma kontrolovať, či správne robí všetky cviky. Občas som neodolala a upozornila som ho, keď sa mi zdalo, že niečo robí nedbalo. Drž tú hlavu rovno! Vystri sa! Synovi to nevadilo, terapeutke však áno. No nie preto, lebo som sa miešala do jej remesla. Vadilo jej, že so synom komunikujem po maďarsky. Upozornila ma na to. Viackrát. Potom som sa už snažila radšej nič nehovoriť. Pritom trerapeutku poznám už roky, je to naša dobrá kamarátka, super človek, super mama, super žena. Naozaj.
Povedala som jej toto a hovorím to aj vám: milí Slováci, keď sa rozprávam so svojimi deťmi po maďarsky, v žiadnom prípade to nerobím s úmyslom Vás urážať, hovoriť niečo škaredé o vás, byť netolerantnou a neprispôsobivou. Nerobím to ani s úmyslom, aby moje deti nevedeli „štátny jazyk“. Robím to preto, lebo som Maďarka a chcem, aby moje deti vedeli po maďarsky napriek tomu, že žijú v čisto slovenskom prostredí. Vedieť viac jazykov je bohatstvo a ja im to bohatstvo doprajem. Okrem toho maďarská kultúra je súčasťou môjho života a mojim deťom ju viem odovzdať jedine cez jazyk.
Konkrétny prípad, ktorý som teraz opísala, je len jeden z mnohých. Stáva sa nám dosť často, že niekto nás upozorňuje, prečo sa nerozprávame po slovensky. A teraz nehovorím o cudzích ľuďoch, ale o našich známych, ktorí presne vedia, že ja pochádzam z Maďarska.
Školský rok 2016-2017 sme strávili v Maďarsku s cieľom posilniť u našich detí „slabší jazyk“. Staršie deti, odkedy začali chodiť do školy, sa medzi sebou rozprávajú výlučne po slovensky. Aj v Maďarsku, keď boli v maďarskej spoločnosti, si zachovali tento zvyk a hovorili medzi sebou stále po slovensky. Aj v škole. Nikdy ich za to nikto nenapomenul.
V Maďarsku mali spolužiakov, ktorí mali mamu Američanku. Veľmi príjemnú pani, ktorá so svojimi deťmi rozprávala iba po anglicky. Aj v mojej prítomosti. Áno, možno si poviete: veď angličtina je medzinárodný jazyk. Ale ja osobne viem po anglicky dosť biedne, takže určite som im nerozumela všetko. A vôbec mi to nevadilo. Nikdy by mi nenapadlo povedať im, že prosím, v mojej prítomnosti rozprávajte po maďarsky. Nie, lebo dokonale chápem, že pre tú mamičku by to bolo neprirodzené, aj keď výborne ovláda maďarčinu. Presne chápem, že jej materinský jazyk je súčasťou jej identity, ktorú chce odovzdať svojim deťom.
Mne ide o to isté. Odovzdať svoje korene, svoj svet, svoju podstatu svojim deťom. Pri plnom rešpektovaní kultúry krajiny, v ktorej žijeme.
***
A aby som neskončila tak vážne, na záver ešte naša najnovšia rodinná príhoda zo včerajška, ktorá potvrdzuje užitočnosť viacjazyčnosti. Poobede, keď som prišla domov, ma čakala na dverách ceduľka s textom: Kľúče na terase v teniskách s ružovou podšívkou. Som u Ajíka. Aké hlúpe, poviete si, veď keď to uvidí nejaký zlodej, tak hneď vie, ako sa dostať do domu. Lenže odkaz bol napísaný v maďarčine. Syn totiž dobre vedel, že u nás sa zlodeji so znalosťou maďarčiny skôr nevyskytujú. Iba jedna maličkosť mu ušla: že hneď dve kľúčové slová sú skoro rovnaké v obidvoch jazykoch (kulcs, terasz). Inteligentní zlodeji by rýchlo mohli prísť na to, že kľúče majú hľadať na terase. Našťastie som ich však predbehla. :)
