Bála som sa. Nakoniec som sa rozhodla, že to skúsim. Začiatkom novembra som si totiž zlomila členok a bola som nútená šesť týždňov sedieť doma. O najmenšiu ratolesť sa mi starali dobré duše z našej rodiny (babky). Tak som nečakane získala čas, aby som si konečne sadla a dala na papier (do počítača) nejaké myšlienky a body, podľa ktorých by som chcela tento blog písať.
Verím, že každý človek má nejaké poslanie. Verím, že mojím poslaním je prispieť mojimi skromnými prostriedkami k slovensko-maďarskému zmiereniu. Veľmi pekne vám ďakujem za množstvo milých a povzbudivých reakcií! Vedela som, že sa ozvú aj kritické hlasy. Zaujímavé, ako niektorí ľudia hľadajú za všetkým nejaké tajné pohnútky. Z diskusie som sa napríklad dozvedela, že blogovaním riešim manželskú krízu a ubližujem môjmu manželovi a deťom. Iný pán mi zase vyčíta, že otváram maďarskú kartu, lebo sa blížia voľby a môj manžel kandiduje. Jedna pani (alebo pán?) mi odporúča, aby som si niečo prečítala o násilnej maďarizácii. Vraj vtedy by som lepšie pochopila postoj Slovákov k Maďarom. Podľa nej za to, čo je dnes, môžem viniť svojich predkov.
Nie som historik, história Slovákov ma však veľmi zaujíma a preto sa snažím dlhodobo vzdelávať v tejto oblasti. Neuznávam kolektívnu vinu. Napriek tomu nemám problém sa verejne ospravedlniť Slovákom za všetko zlé, čo „moji predkovia“ páchali proti nim. Maďarizácia bola naozaj temnou kapitolou uhorskej histórie a totálne nešťastným krokom politického vedenia. (Trochu ma utešuje, že nie všetci Maďari ju v tej dobe schvaľovali, ale kritické hlasy proti národnostnej politike – napr. Lajosa Mocsáryho – boli v menšine.)
Milí Slováci, dovoľte, aby som sa vám v mene môjho národa ospravedlnila za všetky krivdy, ktoré spáchali Maďari na Slovákoch.
Našťastie nie som jediná, ktorá s tým nemá problém. Na obidvoch stranách sú aj oveľa väčšie osobnosti, ktoré sa navzájom ospravedlnili. Spomeniem len krásne gesto časopisu .týždeň: pred pár rokmi vyšlo dvojjazyčné číslo s ospravedlnením maďarského politika Lászlóa Surjána Slovákom a šéfredaktora Štefana Hríba Maďarom. Toto číslo mám starostlivo odložené a spomienka naňho ma hreje pri srdci.
Nepíšem historický blog, chcem sa podeliť len s mojimi zážitkami a postrehmi. Som si však vedomá, že pri tejto téme sa nedá vyhnúť historickým otázkam. Práve preto, milí Slováci, vás chcem poprosiť, aby ste sa skúsili niekedy vžiť aj do situácie toho druhého, aj keď je to nesmierne ťažké a vyžaduje si to poriadnu dávku sebareflexie. Temné kapitoly sa totiž nenachádzajú len na stranách Maďarov, ale aj na druhej strane. Niektorí diskutéri aj naznačovali, čo mám hlavne na mysli: represie proti maďarskému obyvateľstvu po druhej svetovej vojne. Roly sa vymenili, ale podstata je taká istá. Preto, ak sa na juhu Slovenska stretnete so zatrpknutými ľuďmi, nemusíte ich hneď odsudzovať. Kritizovať niekoho môžeme, ale máme na to právo len vtedy, ak to robíme s úctou, nie s nenávisťou.
Z mojej špecifickej situácie vyplýva, že sa snažím pochopiť aj Slovákov, aj Maďarov na Slovensku, aj mojich krajanov Maďarov v Maďarsku (dokonca aj Slovákov v Maďarsku). S mojimi známymi v Budapešti mávam niekedy dlhé debaty na tému Slovákov. A sú to ťažké debaty... Áno, často je tam vyvýšenosť, pohŕdanie, pýcha. Mňa to zarmucuje rovnako, ako keď Slováci zazerajú na Maďarov. Podľa mojich skúseností veľká časť spomínaných nesprávnych postojov na obidvoch stranách je podmienená školou. Milí Slováci, učili ste sa na hodinách dejepisu o tom, čo sa stalo s Maďarmi na južnom Slovensku po roku 1945? Nie? A myslíte si, že maďarské deti v Maďarsku sa učia o tom, čo je to maďarizácia? Neučia. A vôbec o národnostiach v Uhorsku sa učia veľmi málo (alebo vôbec). S tým súvisí ďalší jav, o ktorom určite napíšem v niektorom z ďalších blogov – problematika prídavných mien maďarský vs. uhorský.
Jediné východisko z tohto neustáleho kolotoča vzájomného pripomínania krívd vidím v tom, že prestaneme sa ľutovať a pokúsime sa osvojiť si nový uhol pohľadu, nový spôsob zmýšľania. Čo keby sme začali hľadať to, čo nás spája? Lebo takých vecí je naozaj veľa. Vždy sa veľmi radujem, keď objavím nejaké pre mňa doteraz neznáme slovensko-maďarské súvislosti.
Skúsme vidieť v tom druhom predovšetkým človeka. Človeka, ktorý má aj chyby, aj nedostatky, ale má aj svoju vzácnu hodnotu. Skúsme si odpustiť.
Jeden z najväčších maďarských básnikov, Attila József napísal krásnu báseň o Dunaji. V škole sme sa ju učili naspamäť. Čítam ju aj mojim deťom. Záver básne je pre mňa najkrajším krédom obyvateľa našej Strednej Európy. Vyznanie o tom, akí sme tu všetci premiešaní, odkázaní na odpustenie a spoluprácu.
Som svet – čo bolo v ňom, to v sebe čujem:
stá pokolení, čo sa hrdúsia.
Podmaniteľov vlasti predstavujem,
aj žiale podmanených znášam ja.
Arpád a Zalán, Verbőczi a Dózsa,
Slovák, Rumun, aj Turci, Tatari
hmýria sa, víria v srdci tomto, čo sa
s minulom zlieva – dnešní Maďari!
...Ja pracovať chcem. Dostatočným bojom
je to, že priznať treba minulosť.
Dunaj má dnešok vo vlnení svojom,
aj dávne s budúcim v ňom splynulo.
Po boji predkov pokoj možno hľadať
v rozpomienke, ktorá naň ostala,
no veci spoločné raz usporiadať,
to naša robota – a nemalá.
Po preklade Jána Smreka ešte pridám aj originál:
A világ vagyok - minden, ami volt, van:
a sok nemzedék, mely egymásra tör.
A honfoglalók gyõznek velem holtan
s a meghódoltak kínja meggyötör.
Árpád és Zalán, Werbõczi és Dózsa -
török, tatár, tót, román kavarog
e szívben, mely e multnak már adósa
szelíd jövővel - mai magyarok!
... Én dolgozni akarok. Elegendő
harc, hogy a multat be kell vallani.
A Dunának, mely mult, jelen s jövendő,
egymást ölelik lágy hullámai.
A harcot, amelyet őseink vivtak,
békévé oldja az emlékezés
s rendezni végre közös dolgainkat,
ez a mi munkánk; és nem is kevés.
