Viem, že to nie je vôbec jednoduché. Neviem, či by som to ja dokázala. Neodsudzujem tých, ktorých utrpenie zlomilo a v srdci prechovávajú nenávisť voči tým, ktorí im ublížili. Neodsudzujem, ale vždy, keď stretnem takéhoto človeka, mám smútok v srdci, lebo viem, že na nenávisti sa nedá stavať. Nenávisť zabíja. Nenávisť vylučuje možnosť zblíženia sa, možnosť odpustenia. Nenávisť nevytvára základy pre niečo konštruktívne. Nenávisť uchováva a konzervuje staré krivdy, staré rany bez možnosti liečenia. A nenávisť sa žiaľ aj dedí, odovzdáva sa z generácie na generáciu.
Dnes ale nechcem písať o nenávisti, ale o ľuďoch, ktorí ju premohli. Našťastie je ich veľa. Keby som chcela spomenúť všetkých, tak by na to nestačil jeden článok. Spomeniem len jednu staršiu dámu, od ktorej som práve dnes dostala list. Dozvedela sa o mne od svojho niekdajšieho spolužiaka, ktorý bol na gymnáziu mojím triednym učiteľom. Táto pani mi v krátkosti napísala svoj životný príbeh. Narodila sa v 30-tych rokoch 20. storočia v Bratislave. Do r. 1945 chodila do maďarských škôl, až kým ich nezrušili. V r. 1948 celú rodinu vysídlili do Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva. Mesiac bývali v dobytčiaku, potom ich – maďarskú rodinu – usadili v slovenskej dedinke blízko Budapešti. Táto pani má dnes viac ako osemdesiat rokov. Okrem inžinierskeho povolania pracovala celý život aj ako slovensko-maďarská tlmočníčka. Údery osudu jej pomáhal prekonávať zborový spev. Dodnes spieva v speváckom zbore maďarských Slovákov a chodieva s nimi na zájazdy na Slovensko. V srdci nemá ani štipku nenávisti voči Slovákom. Keď so zborom spievajú skladbu „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja” od Eugena Suchoňa, do očí sa jej tisnú slzy.
Verím, že vzájomné odpustenie a spoznávanie je tou správnou cestou aj medzi našimi národmi. Pred pár rokmi mi kamarátka dala do pozornosti civilnú organizáciu Hnutie zmierenia. Je to medzinárodné združenie ľudí, ktorí sa usilujú o podporu porozumenia medzi stredoeurópskymi národmi.
„My, iniciátori Hnutia zmierenia, pochádzajúci zo siedmich krajín, sme si vedomí našej zodpovednosti voči budúcim generáciám, preto sme si vybrali namiesto nepriateľstva cestu zmierenia. Záleží nám na svojej materinskej reči, histórii a kultúre. Odlišnosti nechceme odstrániť, ale akceptovať.“
Tieto riadky pochádzajú z Charty zmierenia, ktorá je základným krédom hnutia. Chartu je možné podpísať na stránke hnutia: www.chartaxxi.eu. Ja som tak už urobila pred niekoľkými rokmi.
Iniciátorom hnutia je bývalý podpredseda Európskeho parlamentu László Surján. Hnutie každý rok udeľuje Cenu zmierenia a súdržnosti osobe alebo komunite, ktorá sa aktívne podieľa na zmierení a vzájomnej otvorenosti medzi našimi národmi. Nominácie na cenu môžu predkladať signatári Charty zmierenia. Laureát Ceny zmierenia a súdržnosti dostane dielo maďarského sochára Ferenca Lebóa s názvom Na Božej dlani.
Cena bola založená v r. 2013 a prvým oceneným sa stal Štefan Hríb, šéfredaktor časopisu .týždeň. Pri tejto príležitosti vyšlo jedno číslo časopisu s dvojjazyčnou obálkou s nápisom: Slováci, prepáčte! a Bocsánat, magyarok! Neostalo to len pri obálke: vo vnútri sa nachádzala dvojjazyčná príloha s ospravedlnením Lászlóa Surjána Slovákom a Štefana Hríba Maďarom. Tento historický počin som už spomenula vo svojom skoršom príspevku.
„Bezprecedentná empatia voči Slovákom, pokora, kritika do vlastných radov, snaha o vzájomné odpustenie a spoločná práca na zblížení v mene harmonickej budúcnosti.“ – takto charakterizuje Surjánove riadky slovenský komentátor.
László Surján si týmto činom získal moje hlboké uznanie. O to viac, lebo som presvedčená, že si za tento postoj veľa vytrpel od svojich „kolegov“.
Na záver už len krátka správa: tohtoročnú Cenu zmierenia a súdržnosti dostala 13. apríla 2016 istá maďarská blogerka od Žiliny, ktorá touto cestou ďakuje verným čitateľom za všetku podporu, priazeň a povzbudenie :).
