Dokopali ho na smrť, lebo sa im zdalo, že svojím autom zrazil jedenásťročnú Rómku, ktorá spadla do priekopy. Zlynčovali ho pred očami jeho dcér. Rómskemu dievčaťu sa nič nestalo. Tento hrôzostrašný príbeh je už dvanásť rokov starý, ale pečať, ktorú dedine vtlačil, tak ľahko nezmizne.
O prípade písal medzi inými aj slovenský časopis .týždeň. Meno Olaszliszka sa stalo v extrémistických kruhoch synonymom „cigánskej kriminality“. Obyvatelia to nemajú ľahké. Ani Rómovia, ani Nerómovia. Mať napísané v dokladoch, že niekto má trvalý pobyt v Olaszliszke, nie je žiadna výhra. Rozvíjať akýkoľvek druh turizmu v dedine s takouto stigmou je sizyfovská práca. Podarí sa niekedy vyrovnať sa s minulosťou?
Obec, dnes pôsobiaca skôr nudne a ospalo, kedysi zažila aj plodné a bohaté roky. Leží pri rieke Bodrog na severovýchode Maďarska, v tokajskej vinohradníckej oblasti. Bohaté roky síce pominuli, ale dodnes má niekoľko zaujímavostí, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti.
Pochádzal odtiaľto napríklad významný avantgardný sochár Tibor Csiky. Jeho žiak, István Ézsiás sa rozhodol, že na jeho pamiatku postaví v obci sochu. Bolo to dva roky pred onou vraždou. Išiel s tým za starostom. Nakoniec z toho nebola len jedna socha, ale celý sochársky park moderného umenia maďarských aj zahraničných tvorcov. Netreba mať veľkú predstavivosť, aby sme vytušili, že tento čin sa nestretol s obrovským nadšením miestneho obyvateľstva. Miestni sa pozerali naňho aj na jeho manželku Máriu ako na trochu trafených čudákov z ďalekého hlavného mesta, ktorí sem navláčia hrdzavé kusy železa a vyhlasujú o nich, že sú to sochy. Oni však boli neodbytní.
Práve v tom čase zreštaurovala samospráva takzvaný Kossuthov dom, v ktorom sa podľa miestnej legendy narodil sám veľký Lajos Kossuth. Hoci malý Lajcsi podľa pravdepodobnejšej verzie uzrel svetlo sveta v blízkej obci Monok, je pravda, že niekoľko rokov svojho detstva strávil práve v Olaszliszke, v dome svojho dedka – poštmajstra Andrása Wébera.
Samospráva sa obrátila na sochára Ézsiása, aby jej pomohol vymyslieť, akú funkciu by mal mať pekne obnovený domček Wéberovcov. Ézsiás v ňom umiestnil netradičnú výstavu súčasných výtvarníkov – reflexie na Kossuthov obraz v spoločnosti a na mýty spojené s jeho osobou. Neskôr pribudla aj neobyčajná výstava o dejinách pošty.
Manželia si po čase kúpili aj dom na susednom pozemku (uľahčil im to fakt, že po vražde sa ceny nehnuteľností v obci podstatne znížili), v ktorom po rekonštrukcii vytvorili galériu moderných obrazov a historicko-etnografickú zbierku. Zbierka venuje priestor okrem tradičných remesiel, starých predmetov, dobových novinových článkov a dokumentov aj všetkým národnostiam, ktoré kedysi v dedine žili, medzi nimi aj Slovákom.
V galérii zriadili aj „salón“ – miesto pre literárne a hudobné podujatia. Starý pán Ézsiás sa postupne stal v dedine známou figúrou. Chodil po domoch a pýtal od ľudí staré predmety a písomnosti pre múzeum. V spolupráci so samosprávou zamestnávali aj niekoľko Rómov v rámci programu verejnoprospešných prác na údržbu a upratovanie priestorov múzea − s väčším alebo menším úspechom.
Manželia Ézsiásovci organizujú aj letné tvorivé dielne pre umelcov. Ich diela potom zaraďujú do galérie a do sochárskeho parku. Kedysi sa snažili získavať peniaze z grantov, dnes však už na to nemajú silu. Príliš veľa byrokracie a príliš malá šanca na úspech. A tak im ostáva občasná pomoc od samosprávy a hlavne ich vlastná dôchodcovská peňaženka. Z toho zázraky neurobia.
Do Olaszliszky sme sa dostali vďaka hudbe. Pozvali ma s dcérou zahrať na prvom literárno-výtvarno-hudobnom salóne, venovanom avantgardnému umelcovi Lajosovi Kassákovi. Salón bol dlhoročným snom manželky pána Ézsiása. Propagácia podujatia nebola najlepšia – darmo manželia rozposlali elektronické pozvánky asi stovke umelcov, dalo sa očakávať, že kvôli tomu asi nikto nebude cestovať „na koniec sveta“. Miestnu propagáciu mal na starosti kultúrny pracovník obce, ktorý sa s tým očividne veľmi nenarobil. Žiadne plagáty, žiadna správa na stránke. Nakoniec sme boli radi, že prišlo až osem miestnych ľudí. Málo, ale predsa. Bola to celkom milá, až intímne komorná akcia. Starosta obce, hoci v pozvánke figuroval ako ten, ktorý povie úvodné slovo, nakoniec neprišiel, ani nedal vedieť, že nebude prítomný. Podujatia takéhoto typu pravdepodobne nepatria medzi jeho priority.
Po salóne sme išli na večernú prechádzku po dedine. Sprevádzal nás pes menom Tapi, ktorý sa z vlastnej vôle presťahoval do záhrady galérie (jeho majiteľ ho nekŕmil). Vďaka Tapiho prítomnosti sme mali zaručenú pozornosť zo strany dedinčanov – miestne psy ho všade vítali s obrovským brechotom.
Olaszliszka má za sebou dlhú históriu. Knieža Gejza II. tu usadil Valónov na obrábanie viníc. Ich pamiatka sa zachovala v názve jednej z ulíc: Burgundia utca. Dnešný názov obce sa prvý raz spomína v roku 1239 v listine kráľa Bela IV. (vo forme Lyska, ktorá má slovanský pôvod a svedčí o tom, že ju kedysi obývali Slovania), ktorý sem zavolal kolonistov Talianov – odtiaľ prívlastok olasz (taliansky). Obec sa stále rozvíjala, kráľ Matej Korvín jej daroval mestské privilégiá. Neskôr prišli do Liszky Židia z Haliče. Venovali sa hlavne pestovaniu viniča a obchodu s vínom. Žil tu v 19. storočí aj „zázračný rabín“ Herschele Friedmann, ktorý vytvoril z malého mestečka široko-ďaleko známe centrum uhorského chasidizmu. Bol známy svojou múdrosťou a asketickým životným štýlom. Dal postaviť veľkú synagógu, ktorá prežila aj vojnu, na rozdiel od jej návštevníkov. O jej chátraní natáčal dokumentárny film Miklós Jancsó, známy maďarský režisér v troch častiach. V rokoch 1965, 1978 a 1986. V prvej časti sa medzi ešte stojacimi múrmi synagógy modlia poslední dvaja Židia v dedine, dvaja starci. V druhej časti filmu sa objavia znaky pokračujúcej deštrukcie. V tretej sú už len ruiny. Kamene z múrov rozniesli obyvatelia dediny.
V r. 1944 odvliekli z Olaszliszky 66 židovských rodín, spolu 242 ľudí. Vrátili sa desiati, z ktorých neskôr viacerí emigrovali. Ostal po nich židovský cintorín, viaceré na nepoznanie prestavané a zdevastované meštianske domy a kúsok múru zo synagógy.
A to by mal byť koniec. Keby sa nedalo dokopy pár kreatívnych ľudí vrátane spomínaného sochára Ézsiása a nedohodli sa, že z ruín vytvoria memento. Nakoniec sa do toho zapojila Jednotná maďarská izraelitská náboženská obec, ktorá rekonštrukciu zrealizovala.
Dnes má Olaszliszka okolo 1700 obyvateľov, z toho 30 percent Rómov. Väčšina z nich je nezamestnaná, ale nájdu sa aj nádejní mládenci. Dočítala som sa, že tu žije rómsky podnikateľ, ktorý obrába svoje vinice, zamestnáva Rómov a sníva o založení vlastného vinárstva.
Prechádzame sa po Kossuthovej ulici, kde sa nachádza okrem synagógy aj vyše 500-ročná krásna národná kultúrna pamiatka zvaná „Traktér”. Pôvodne kláštor paulínov, neskôr poštová stanica a hostinec. Na starších fotografiách má ešte strechu, veľký komín. Dnes je v žalostnom stave.
Samospráva mala viaceré nápady, ako by sa budova dala využiť, ale má zviazané ruky: Traktér je v súkromnom vlastníctve istej populárnej speváčky, ktorá ho vraj plánuje zrekonštruovať – ako som sa dočítala v článku spred 10 rokov. Len aby mala čo – lebo ak bude ešte dlho otáľať, ostane tam už len zopár kameňov medzi burinami.
Na dolnom konci ulice bývajú Rómovia, tam sa stala aj spomínaná tragédia pred dvanástimi rokmi.
Už sa stmieva, nejdeme ďalej. Radšej odbočíme smerom k rieke. Brechanie psov za nami pomaly ustáva, už len cvrčky cvrlikajú (to je jedna z vecí, ktorá mi na severnom Slovensku chýba, tie „maďarské” cvrčky). Večerná idylka.
Olaszliszka má výborné predpoklady pre vodný turizmus – napriek tomu sa to tu vôbec nehemží turistami. Nevideli sme ani jedného.
Dedina má aj nevšedný katolícky kostol – pôvodne gotický, aj keď značne prestavaný. Kostol má pozoruhodnú vežu, ktorá kedysi mala funkciu strážnej veže. Hore je kozub pre strážcov, aby im nebolo zima. Zohnali sme kľúče a išli sme sa o tom presvedčiť na vlastné oči.
Obec má najnovšie snahu zapojiť sa do pútnického turizmu, ktorý je na tomto území pomerne mladým javom. Nedávno vytvorili nový úsek Cesty svätej Alžbety Uhorskej, smerujúci zo Sárospataku do Tokaja. Vybudovali aj pútnický dom a ubytovanie pre pútnikov. Pútnikov sme síce nestretli, ubytovanie sme však vyskúšali – skromné, ale čisté a príjemné. Keby nám nehrala celú noc hudba z blízkej diskotéky, celkom dobre by sa nám aj spalo.
Odhliadnuc od nočnej hudby je dedina vyslovene tichá. Bodrog pokojne tečie za hrádzou, kompa pokojne čaká na pasažierov. Do galérie celý deň nezavíta nikto. Až na jednu výnimku. Prichádza stará teta, jedna z včerajších poslucháčok literárneho salónu. Nesie manželom Ézsiásovcom fľašu domáceho vínka. Vraj poďakovanie za pekný program.
