Zvyšok rodiny sa mi pravidelne vysmieval, keď som ich upozorňovala na skvosty nemeckej architektúry: Mama, nechceš ísť študovať históriu? Alebo architektúru? Keď ťa to všetko tak zaujíma...
Krickerhau
A konečne nadišiel môj čas. Víkend s manželom v Handlovej, bez detí. Handlová?? Načo sa tam trepete? Veď to je len také banské mesto, nič tam nie je!
Možno pre bežného pozorovateľa nie je, ale ja som vedela, že táto oblasť je plná zabudnutých klenotov. A tak som napísala pánovi, ktorý vlastní v Handlovej krásny nemecký dom. Ten dom som už spomínala v článku o filme Smutné jazyky. Stojí na dolnom konci Handlovej, oproti pumpe, kde sa niekedy zastavujeme na kávu. Očaril ma už pred rokmi.
Po zverejnení článku o filme sa mi ozval majiteľ domu, pán Andrej Jedlovský. Napísal mi, že aj interiér domu je dobový, ak by sme chceli pozrieť, máme sa mu ozvať, keď budeme mať cestu okolo. Bolo to v marci, v čase prísnej karantény. Museli sme čakať tri mesiace, ale dočkali sme sa.
Ukázalo sa, že úplnou náhodou sme si zarezervovali ubytovanie práve vedľa toho krásneho domu, v rovnakom nemeckom dome. V rovnakom? Bežný pozorovateľ by si podobnosť asi ani nevšimol. Dom, v ktorom sme mali ubytovanie, bol prestavaný na nepoznanie – zväčšené plastové okná a sivá fasáda z neho urobili nudnú, škaredú tuctovú bytovku.
A to je presne problém celej Handlovej a ostatných obcí v jej okolí s nemeckou minulosťou. Kým v Rakúsku podobné vyše storočné neomietnuté kamenné domy majitelia vzorne reštaurujú a ľudia ich obdivujú ako vzácne pamiatky, na Slovensku sú také znetvorené, že ich vo väčšine prípadov rozpozná len ten, kto sa v problematike orientuje a vie, čo hľadá. Príčina? Myslím, že za to môže nielen nedostatok finančných prostriedkov. Videla som aj veľa obnovených domov, ktorých majitelia určite nepatria k najchudobnejšej vrstve. Tie domy napriek tomu vyzerajú žalostne, lebo prišli o svoje pôvodné čaro. Prečo si tí majitelia nedávajú záležať, prečo si nevážia jedinečnú hodnotu svojich domov? Odpoveď nepoznám. Môže za to azda mentalita, že všetko staré je na hanbu? Môže za to chýbajúce vzdelanie v oblasti estetickej?
Nevšedný koníček
O tom, že sa to dá aj inak, sme sa presvedčili v dome pána Jedlovského. Pán Jedlovský pracuje ako geodet. Dlho sa zaujíma o architektúru a o nemeckú minulosť svojho mesta. Pred rokmi zrealizoval svoj sen: kúpil si starý kamenný dom, ktorý využíva ako chatu a predovšetkým ako priestor na kreatívnu sebarealizáciu. Dom postavili nemeckí obyvatelia Handlovej na konci 19. storočia. Bol v zlom stave. Mal ale výhodu: zachoval sa v pomerne pôvodnej forme, neutrpel stavebné úpravy, ktoré by boli nenávratné.
Pán Jedlovský si teda vyhrnul rukávy a pustil sa do práce. Ale nielen tak bezhlavo. Predtým si podrobne preštudoval všetky informácie, ktoré našiel o tomto type architektúry. Skúmal internet, zbieral staré pohľadnice, rozprával sa s ľuďmi. Za pár rokov zo starého domu urobil ozajstný skvost. Dostal za to aj vyznamenanie. V interiéri sa snažil všetko vytvoriť tak, ako to bolo kedysi. Keďže nábytok sa v dome nezachoval, nahradil ho starostlivo pozbieranými dobovými kúskami. V dome je ešte pôvodná drevená dlažba. Kachľová pec sa nezachovala, ale pán Jedlovský našiel nejaké kúsky črepov, podľa ktorých mu keramik Rastislav Haronik z Vyšehradného vyrobil novú, štýlovú pec. Aj okná sú nové, ale vyzerajú ako pôvodné. Konečne sa našiel niekto, kto má cit pre okná! Vyslovene trpím, keď vidím staré domy s nedelenými plastovými oknami.
Za obývacou izbou je čierna kuchyňa, kedysi bežná vec, dnes už ozajstná rarita. Varilo sa na otvorenom ohni, dym stúpal po klenbe do mohutného otvoru komína, odtiaľ na povalu, kde sa voľne rozplýval a unikal iba cez škáry. Krásne sa pritom dalo údiť mäso. Z čiernej kuchyne sa prikladalo aj do pece, ktorá vykurovala vedľajšiu obývaciu izbu. Hore na poschodí nebolo žiadne kúrenie, v malých komorách na spanie mohlo byť v zime poriadne chladno, ale vtedajší ľudia boli oveľa otužilejší ako my.
„Je to veľký dom, bývali tu spolu viaceré generácie“ vysvetľuje pán Jedlovský. „Každá generácia prerábala svoju časť domu podľa dobovej módy. Preto sú napríklad v každej časti iné okná.“
Áno, vidím, že v tej druhej časti sú trochu iné, akoby modernejšie, ale stále pekné. „Tieto okná tu boli?“ pýtam sa. „Nie, sú od susedov. Vypýtal som si ich, keď na susednom dome vymieňali staré okná na plastové. Inak by ich vyhodili.“
Okrem nábytku pán domu zbiera aj staré úžitkové predmety. Keď mu vyjadrím svoj obdiv, skromne protestuje: „To je málo, ja mám toho naozaj len pár kusov. Ale pán Haronik, ten má úžasnú zbierku! On totiž začal zbierať, keď ľudia to všetko vyhadzovali. Teraz je už iná doba, začínajú si uvedomovať, že to všetko má veľkú hodnotu.“
Za pánom Haronikom sa tiež chystáme. Našla som ho na internete a jeho príbeh ma hneď dostal. Pán Haronik si totiž – podobne ako pán Jedlovský – kúpil starý nemecký dom vo Vyšehradnom (dnes časť Nitrianskeho Pravna), ktorý potom krásne obnovil a zriadil v ňom súkromné múzeum.
Zatiaľ sme však v Handlovej, Nitrianske Pravno máme v pláne až na druhý deň.
Rozlúčime sa s pánom Jedlovským a ideme ďalej objavovať Handlovú. „Tu boli všade takéto domy“ ukazuje na druhú stranu hlavnej cesty. „Lenže keď robili kanalizáciu, všetky zbúrali. Zachránila sa iba kaplnka.“ Dostaneme cenné rady, kde všade ešte nájdeme kamenné domy. V Novej Lehote, v Janovej Lehote a aj v Handlovej na Pekárskej ulici.
Umenie nemeckých majstrov
Architektonický štýl neomietnutých kamenných domov (po nemecky Steinbloß-Stil) bol typický pre miestnych Nemcov. Vyvinul sa v druhej polovici 19. storočia. Domy sa stavali z ručne opracovaných kvádrov pieskovca, ktoré presne zapadali do seba. Každý dom mal vročenie s menom majiteľa a rokom stavby. Často mali aj niku so soškou svätca.
Nemci prišli do Handlovej v 14. storočí, v rámci tzv. šoltýskej kolonizácie pod vedením osadníka Henricha Krickera (odtiaľ nemecký názov mesta: Krickerhau). Svedčí o tom zakladajúca listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1376. Osadu založilo asi 200 nemeckých rodín z Kremnice. Venovali sa poľnohospodárstvu a pastierstvu. Baníctvo prezvalo svoju hlavnú rolu v živote mesta oveľa neskôr. Prvé správy o ložiskách hnedého uhlia pochádzajú z druhej polovice 18. storočia, ale priemyselná ťažba sa začala až v roku 1909. Po druhej svetovej vojne Handlovú postihlo rovnaké nešťastie ako ostatné nemecké obce na území Československa: Nemcov násilne vysťahovali na základe kolektívnej viny. Ostali po nich len kamenné domy.
Handlová bola súčasťou tzv. Hauerlandu, čo je súhrnné označenie pre oblasť nemeckých jazykových ostrovov na strednom Slovensku. Obyvatelia tejto oblasti sa volali Hauerländer, Krickerhauer, po slovensky zosmiešňujúco aj Handrbulci. Maďari ich volali krikeháj.
Neuhau a Drexlerhau
Podľa inštrukcií pána Jedlovského mierime do Novej Lehoty (Neuhau), kedysi samostatnej dediny (dnes je súčasťou Handlovej). Kam sa len pozrieme, všade samé kamenné domy. Je to zvláštny pocit. História dýcha na každom kroku, dýcha však aj niečo iné. Ako to nazvať? Nedbalosť? Nevkus? Nezáujem? Nevedomosť? Ľahostajnosť? Vkusne obnovené domy viem zrátať na jednej ruke.
Unavení z toľkého chodenia a spálení slnkom si oddýchneme v motoreste Korzár pri rybníku. Ošarpaná reklamná tabuľa pri hlavnej ceste, ktorú vídavam už roky cestou do Maďarska, hlása, že majú aj halászlé. A naozaj ho majú. Obsluha je veľmi milá a halászlé je výborné! Takto posilnení ideme ďalej, do Janovej Lehoty (Drexlerhau). Po vojne, keď Nemcov odtiaľ vysťahovali, obyvatelia okolitých dedín rozniesli zariadenie domov, nábytok a hospodárske náradie. Dokonca si rozoberali aj domy, kamene z nich použili na výstavbu. Veľa z nich však ešte stojí. Domy v Janovej Lehote sú iné ako v Handlovej: vysoké a úzke, čelom otočené k ulici. V pomerne pôvodnom stave sa ich zachovalo veľmi málo – na väčšine môžeme spozorovať najrozličnejšie „kreatívne“ zásahy nových majiteľov.
Večer nás čaká ešte prechádzka po Pekárskej ulici v Handlovej. Obyvatelia objavených kamenných domov sa na nás pozerajú nie príliš priateľsky, nechápu, prečo fotíme ich príbytky.
Deň zavŕšime večerou v reštaurácii Ferdinand, ktorá je pre mňa ďalším príjemným prekvapením. Jedlo je výborné, obsluha slušná. Priznám sa, mala som predsudky a nečakala som v Handlovej takúto úroveň. Ospravedlňujem sa všetkým Handlovčanom!
V nedeľu skoro ráno nás čaká ešte omša v handlovskom kostole sv. Kataríny. Gotickú svätyňu kostola aj krásnu vežu so šindľovou helmou som dlho obdivovala len zvonka. Interiér je pre mňa sklamanie. Mohutná loď s trojposchodovým chórom mi nijako nepasuje k ostatným častiam kostola. Samozrejme viem, prečo je to tak: počas vojny bola loď zničená leteckým náletom. Veža a presbytérium ostali napodiv neporušené. Zničená loď však nebola tá pôvodná, niekdajšia – tá bola totiž už predtým úplne znetvorená necitlivou prestavbou z roku 1942-43. Nuž, ak chcem v tom všetkom hľadať nejaké pozitívum, môžeme to brať aj tak, že vďaka bombardovaniu dostali Handlovčania možnosť loď vrátiť do pôvodnej podoby. Výsledok však nie je úplne podľa mojich očakávaní...
Po omši stojí pán farár vo dverách kostola a podáva ruku všetkým veriacim. Toto sympatické gesto som videla doteraz hlavne u protestantov. Ukáže sa, že pán farár pozná môjho manžela ešte zo študentských čias. Nerátam však s tým, že pozná aj mňa. „Pozdravujem vás! Ďakujem vám za krásne blogy!“ Tak toto som naozaj nečakala, od prekvapenia ani neviem, ako mám zareagovať. Týmto pozdravujem pána farára, ak náhodou číta aj tieto riadky. :)
Ostrov stratenej krásy
Čaká nás ďalšia zabudnutá klenotnica: Nitrianske Pravno. Koľkokrát som obdivovala z auta jeho obrovské, štvorcové námestie s renesančnými domami! Predtým však mierime do Vyšehradného (kedysi nemecká dedina Majzel, dnes časť N. Pravna) k pánovi Haronikovi, s ktorým sme sa cez internet dohodli, že nám ukáže svoj dom. Pán Haronik je umelec, uznávaný keramik, majster ľudovej umeleckej výroby. Kúpil si starý zanedbaný nemecký dom z roku 1873, ktorý bol na spadnutie. Zrekonštruoval ho v pôvodnom slohu a zriadil v ňom domáce múzeum. Za obnovu domu získal aj medzinárodné ocenenie Europa Nostra.
"Domáci ma najskôr považovali za čudáka, pretože som kúpil taký schátraný dom na spadnutie a potom aj preto, keď som ho začal rekonštruovať, že som neosadil trojdielne okná, ale ponechal pôvodné malé. Ani fasádu som neurobil z brizolitu ako iní," hovoril Rastislav Haronik v jednom článku, ktorý som čítala ešte pred našou cestou. Áno, toto je môj človek – povedala som si hneď a už som vedela, že ho musíme navštíviť. Nesklamala som sa. Prijal nás veľmi srdečne a dve hodiny nám ukazoval svoje múzeum. O všetkom vedel rozprávať dopodrobna a s nekonečným nadšením. Kroje, výšivky, džbány, rôzne nástroje... Celý čas som mala pocit, že tento človek žije v inom, krajšom svete. Nezostal pri bedákaní o tom, že všetko je stratené, znehodnotené, ale vlastnoručne zachránil kus toho strateného sveta. Vytvoril si vlastný ostrov krásy, ktorý rád zdieľa aj s inými, ak majú o to záujem. Ďakujem, pán Haronik.
Deutschproben
Keď dorazíme do Nitrianskeho Pravna, slnko je už vysoko, páľava poriadna. Zaparkujeme na námestí. Ani neviem, na ktorej strane začať prehliadku, ale manžel v tom má jasno: najskôr sa poďme najesť. Všetko vyzerá byť úplne vymreté. Jediná nádej je obluda hneď vedľa kostola menom Hotel Vyšehrad. Nuž, nevyzerá veľmi lákavo... Od čašníčky sa dozvieme, že majú na výber vyprážaný rezeň, vyprážaný syr a halušky. Nie sú to práve najideálnejšie jedlá do horúčavy, ale nedbám – dám si halušky. Na terase je príjemné sedenie, vedľa si jeden miestny obyvateľ popíja pivko. Pozorujem domy – snažím sa odhadnúť ich vek. Pri niektorých je jasné, že sú staré minimálne štyristo rokov. Málo je však takých, ktoré sa zachovali bez rušivých zásahov.
Niekdajšie Nemecké Pravno založili v 14. storočí nemeckí kolonisti – baníci po objavení ložísk zlata. Prudký rast prosperity čoskoro dosiahol úroveň staršej Prievidze a Bojníc. V neskorších storočiach, keď význam ťažby postupne klesal, obyvatelia Pravna sa prispôsobili novým podmienkam a začali sa venovať remeslám. Mestečko sa stalo strediskom remeselnej výroby. Najvýznamnejšie boli cechy súkenníkov, kožušníkov, obuvníkov a kováčov.
Po obede sa vyberieme na prehliadku námestia. Odhadujem to minimálne na hodinu, lebo námestie je naozaj obrovitánske, až neprimerane veľké v porovnaní s dnešným významom Nitrianskeho Pravna. Svedčí o niekdajšom blahobyte. Je tu pár krásnych renesančných domov, napríklad taká reštaurácia Casablanca. Dokument Krajského pamiatkového úradu „Pamiatková zóna Nitrianskeho Pravna“ ho charakterizuje dosť trefne: Dom je pôvodne renesančný, z prelomu 16. a 17. storočia, novšie necitlivo upravovaný pre pohostinské účely a súkromné ubytovanie.
Inak tento dokument je vcelku zaujímavé čítanie. Bez okolkov pomenuje všetky negatívnej javy. O vyššie spomenutom otrasnom hoteli Vyšehrad napríklad píše toto:
Rozlohou najväčší nevhodný objekt historického jadra je obchodný dom a Hotel Vyšehrad z roku 1984, situovaný zámerne na juhovýchodnej strane námestia, kde pri pohľade z hlavnej cesty bráni vo výhľade na dominantu centrálnej časti mestečka – farského kostola. Nerešpektuje pôvodnú parceláciu, uličnú a stavebnú čiaru pôvodných objektov, veľká nečlenená hmota, plochá strecha – vznikol nový akcent námestia oproti dovtedajšej dominante kostola.
Veru, súdruhom sa tento zásah vydaril... Juhovýchodný kút námestia vyzeral kedysi úplne inak.
Pohľadnica zachytáva stav z roku 1930. Poslala ju svojim rodičom maďarská študentka Kató Petrich, ktorá strávila prázdniny v susednom Gajdli (dnes Kľačno). Jej nevšedné zážitky z Hornej Nitry môžete prečítať tu.
Aj radnica vyzerala kedysi úplne inak. Prestavali ju začiatkom 20. storočia. Mne sa páčila aj pôvodná verzia, ale keďže som milovníčka secesie, nenamietam ani proti novej podobe.
Slnko neúprosne pečie, vyčerpaného manžela posadím v parčíku do tieňa, dám si mikinu s dlhým rukávom (lebo som úplne spálená ešte zo včerajška) a takto naobliekaná sa vydám na prechádzku po hlavnej ulici, ktorú som nespočetne veľakrát obdivovala z auta (mama, ty sa len nepozeraj na tie domy, radšej sleduj cestu, lebo nabúraš!). Konečne sa môžem napozerať do sýtosti! Najviac sa mi páčia staré polkruhové brány.
Slovenský Nemec, ktorý sa preslávil ako maďarský sochár
Spotená, ale spokojná sa vrátim k oddychujúcemu manželovi a oznámim mu, že nás čaká ešte jedno dobrodružstvo: chcem ísť na cintorín a pohľadať hrob rodičov akademického sochára Jozefa Damka. Jozef Damko alebo – ako ho voláme my Maďari – Damko József sa narodil v roku 1872 v Nemeckom Pravne v nemeckej rodine. Jeho otec robil v lete murára v Budapešti, v zime kožušníka v Pravne. Najstaršieho syna Jozefa už ako 13-ročného zobral so sebou do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Jeho výtvarný talent sa prejavil už v detstve. Ako učeň na stavbe sa zabával s tým, že z hliny modeloval hlavy svojich kolegov. Architekt, ktorý sa práve prechádzal okolo, si to všimol a učňa dal do pozornosti významnému sochárovi Alojzovi Stróblovi. Stróbl sa stal učiteľom a mentorom mladého talenta. Z Jozefa Damka sa o pár rokov stal medzinárodne uznávaný sochár, ktorého diela môžeme obdivovať vo viacerých krajinách. V Ríme vytvoril náhrobok pápeža Silvestra II. Najviac jeho sôch sa nachádza v Budapešti, kde väčšinu svojho života prežil. Priznám sa, o mnohých som netušila, kto je ich autorom, kým som sa nezačala venovať jeho osobe. Je tvorcom medzi inými aj sôch na priečelí kostola sv. Imricha v Budíne, kde sme mali sobáš.
Jozef Damko pravidelne navštevoval svojich rodičov v Pravne. Po ich smrti im vytvoril náhrobné kamene z bieleho mramoru. Sú dodnes na miestnom cintoríne. Nešťastného manžela ťahám teda za sebou a začnem hľadať. Čítam nápisy na hroboch, hľadám nejaké sochy, ale nič.“ Však to tu musí byť!“ hovorím svojmu rezignovanému, spotenému mužovi. „Určite to nájdeme!“ „Ja ťa radšej počkám v aute, dobre?“ Hneď ako odíde, otočím sa a predo mnou sa vynoria dva biele kamene s reliéfmi muža a ženy. Viem, že to musí byť ono. Idem bližšie. Pozerám sa do realisticky sformovaných tvárí otca a matky. Ich syn im napísal aj odkaz, vyrytý do mramoru. Pre otca v nemčine, pre matku v maďarčine.
Tu spí spánkom svojho unaveného života vedľa svojej sestry Eleonóry Czejzel milovaná matka Rozina Damko. 53 rokov si zápasila so životom, tvojím údelom boli bolesť, utrpenie, starosť, bieda. Odpočívaj v pokoji pod týmto kameňom, ktorý vykresal a postavil na tretie výročie tvojej smrti ako znak svojej piety tvoj prvorodený syn József.
Prvorodený syn Jozef sa počas druhej svetovej vojny vrátil do rodnej obce a istý čas tam aj pobudol, ale kvôli nepriaznivým podmienkam sa nakoniec rozhodol pre Budapešť. Nemeckým obyvateľom sa vtedy na Slovensku nedarilo. Miestne múzeum karpatských Nemcov po vojne zničili, pritom zlikvidovali aj mnohé Damkove sochy. Ani jeho pravniansky ateliér sa nezachránil – sochy z neho skončili vraj v miestnom potoku.
Posledné roky svojho života prežil Damko v Budapešti, kde je aj pochovaný. Smrť ho zastihla v ateliéri pri práci.
Išla by som ešte pozrieť kalváriu, ale horúčava je na nevydržanie a detičky nás čakajú. Stráži ich moja mama, ktorú musí manžel ešte v ten deň večer odviezť naspäť do Budapešti. Kalváriu teda necháme na ďalšiu príležitosť. Veď Nitrianske Pravno je hneď za kopcom.
