Na tento si vždy spomeniem, keď urobím chybu a zabudnem použiť zámeno „sa“. A stáva sa mi to dosť často. Napriek tomu, že som vyštudovala slovenčinu.
Úryvok z našej bežnej domácej komunikácie:
Práve mám neodkladné povinnosti okolo detí a počujem z kuchyne podozrivé zvuky. Upozorňujem manžela: „Vypni, prosím ťa, plyn, prihorí sa to!“ Niečo sa mi ale nezdá a o chvíľu pre istotu dodám: „Sa? Alebo bez sa? No ja naozaj neviem!“ Maďari majú niekedy fakt vážny problém odhadnúť, či sa dáva „sa“ alebo sa nedáva „sa, prípadne sa dáva „si“.
Toto je asi jeden z najčastejších problémov, s ktorým zápasíme my Maďari, keď sa snažíme rozprávať po slovensky. Maďarčina totiž nemá zvratné zámená. Maďarčina je celkovo úplne iným jazykom, lebo patrí do ugrofínskej jazykovej skupiny, kým slovenčina spolu s drvivou väčšinou európskych jazykov do indoeurópskej.
Slováci sa ma často pýtajú, či Maďari rozumejú Fínom. Veď sme jedna jazyková rodina. To je asi ako keby som sa spýtala Slováka, či rozumie Španielom alebo Grékom. Veď tieto jazyky patria tiež do indoeurópskej jazykovej skupiny. Tá príbuznosť je však už tak vzdialená, že ju vnímajú v podstate už len jazykovedci. Práve preto ani Maďari Fínom vôbec nerozumejú. Aká škoda. Vždy som závidela Slovanom. Musí to byť úžasné, keď som niekde v zahraničí a v reči miestnych objavujem výrazy totožné s mojím materinským jazykom, akurát v trochu inom šate.
Ale vráťme sa k vašim milým zvratným zámenám. V niektorých prípadoch je to naozaj celkom logické, dokonca aj pre Maďara:
Umývam niečo, ale umývam sa, čiže seba. Žiaden problém.
Obliekam niekoho, ale obliekam sa. Prípadne obliekam si (sebe) kabát. Všetko jasné.
Ale čo s takým hrať sa? Alebo prechádzať sa? Porozprávať sa? Pokúsiť sa? Pozerať sa na niečo? Čudovať sa? Tu už nepomôže žiadna maďarská logika, iba tvrdé bifľovanie.
Žiaľ naše útrapy sa tým nekončia, lebo – ako sa hovorí – to je len špička ľadovca. Nemalé problémy nám spôsobuje aj dokonavý a nedokonavý vid. Občas si myslím, že v tejto oblasti sa mi už celkom darí. Viem napríklad celkom isto, že sa nehovorí "budem ísť“, ale „pôjdem“. Počas bežnej komunikácie sa však často mám možnosť presvedčiť, že moja namyslenosť bola márna... Nie vždy dokážem správne používať napríklad slovesá typu behať, behávať, bežať, vybehnúť... Rada chodím behať, ale práve bežím. Prečo? Má to svoju logiku, ale verte mi, pre Maďara nie je vždy ľahké odhadnúť správny tvar, hlavne keď rozpráva rýchlo.
Menšia dcéra nám zle spáva a veľa sa vrtí v posteli. Jedného rána, keď som referovala manželovi o jej nočných dobrodružstvách, som povedala: „Ona sa celú noc len krúcala a krúcala.“ Syn sa mi potom tri dni vysmieval a stále mi to opakoval :). No ale uznajte, ak existuje pár „vykrútiť“ a „krútiť“, prečo nemôže byť aj „vykrúcať“ a „krúcať“?
Časovanie slovies má tiež svoje úskalia. Neplakáme, ale plačeme. Ale: kakáme (pardon), nie kačeme.
Asi najzábavnejšou kapitolou rozdielov medzi našimi jazykmi je absencia rodov. Nám Maďarom je úplne jedno, či taký stôl je „muž“ alebo „žena“. Samozrejme, pri troche námahy sa to dá celkom dobre naučiť. Ale pozor, nie všetky prípady sú také jednoznačné. Čo napríklad taký hrdina s -a na konci? Veru, pri rýchlej komunikácii sa mi už pritrafilo, že som chudáka poženštila (mimochodom, v poľštine sa takéto podstatné mená mužského rodu v jednotnom čísle skloňujú podľa ženského vzoru). Alebo taká pec. V poriadku, je to vzor dlaň. A prečo je v poľštine to isté slovo (piec) mužského rodu?
Samozrejme, (skoro) všetko má svoje lingvistické vysvetlenie, ale ťažko očakávať od bežného človeka, ktorý používa jazyk len na komunikáciu, aby všetko ovládal na odbornej úrovni. Práve preto vás, milí Slováci, chcem nabádať, aby ste boli voči nám trochu prívetivejší. Nezazlievajte nám, že robíme chyby, verte, že nás k tomu nevedie zlomyseľnosť alebo ignorancia.
Mala by som ešte niečo napísať o slovenskej výslovnosti, ktorá je úplne samostatnou kapitolou. My Maďari totiž máme značne inú artikulačnú bázu a preto sa môžeme hocijako snažiť, aj tak to nebude ono. Robí nám veľké ťažkosti vysloviť 3-4 spoluhlásky naraz. Vety typu „Strč prst skrz krk!“ tvoria neprekonateľnú prekážku pre bežného Maďara z Maďarska, ktorý nikdy nemal kontakt so slovenčinou. Mne osobne robí najväčší problém hláska „l“, tú sa nenaučím správne vysloviť asi ani do smrti. Takisto mám problém so samohláskami, my Maďari totiž všetko vyslovujeme tak „okrúhlejšie“. Lucia Satinská, ktorú z celého srdca obdivujem, lebo sa úžasne naučila po maďarsky, má takú teóriu, že Maďari sa vedia lepšie bozkávať. Prečo? Lebo majú vycvičené ústne svaly kvôli neustálemu vyslovovaniu hlások ako „ö“, „ő“, „ü“, „ű“. Necítim sa byť odborníkom v tejto oblasti, presvedčte sa však sami – skúste si prečítať správne vetu: „Öt török öt görögöt dögönyöz örökös örömök közt.“ a pozerajte sa pritom v zrkadle. Ako vyzerajú vaše ústa :)?
Maďarská polyglotka Kató Lomb (alebo ak sa vám viac páči: Lombová) v jednej zo svojich kníh rozpráva príbeh o nádejnom žiakovi, ktorého učila po maďarsky. Mládencovi sa celkom dobre darilo, až kým neobjavil štyri podobné slová, ktoré majú úplne iný význam: megőröl (pomelie), megörül (poteší sa), megőrül (zblázni sa) a megürül (uvoľní sa). Táto štvorka v ňom prebudila neprekonateľnú hrôzu a štúdia maďarčiny sa raz navždy vzdal.
Ako dobre, že sa v slovenčine takéto hrôzostrašné slová nevyskytujú :).
