Manžel už vie, aké je to so mnou nebezpečné – keď uvidím niekde nejaké zanedbané staré domy historického rázu, okamžite chcem vystúpiť z auta a podrobne všetky popozerať. V tej konkrétnej situácii som uznala, že na to teraz niet času. Sľúbila som si však, že v budúcnosti sa tam niekedy určite zastavíme. A tak sa aj stalo. Na konci augusta sme sa vracali z Vyšnej Boce, kde sme prežili tri krásne dni plné dobrodružstiev. Malá nám v aute práve zaspala a tak sme si to zariadili tak, že sme zaparkovali na hlavnom námestí, manžel strážil spiace dieťa a ja som mala voľnú hodinku s fotoaparátom v ruke. Veru, bolo čo pozerať a fotiť.
Partizánsku Ľupču, resp. Nemeckú Ľupču, ako sa kedysi volala, osídlili v 13. storočí nemeckí kolonisti, ktorí sem prišli za zlatom a striebrom. Vzniklo tu jedno z najvýznamnejších miest Liptova. Stopy zašlej slávy sa dajú vyhmatať dodnes. Zachovalo sa množstvo starých domov, ktoré by mohli byť aj dnes ozdobami mesta, keby...
Viem, viem. Hospodársky úpadok, nezamestnanosť, chudoba. To všetko beriem, ale neviem sa s tým zmieriť. Stačilo by možno len trochu vkusu a citu pre zachovanie hodnôt. Nevymieňať krásne drevené okná na plastové. Viem, plastové sú lacnejšie. Ale také plastové okno na starom historickom dome je ako päsť na oko. Hlavne ak je nedelené. Ako napríklad toto. No povedzte, nebolí to?
Hneď tu dám aj opačný príklad. Dá sa to aj s citom. Nevyzerá, žeby majitelia tohto domčeka boli nejakí boháči. Napriek tomu to dokázali:
Počas prechádzky po Partizánskej Lupči mám celý čas pocit, akoby mesto vyhlásilo súťaž o najmenej autentické obnovenie domu. Pre mňa jednoznačne vyhráva toto čudo:
Po hodinke sa naša Cilka zobudí a spolu pokračujeme v objavovaní tajomstiev mesta. Fascinujú ma dlhé, úzke chodbičky medzi domami. Každá chodbička vyzerá ako ďalšia ulička.
Hlavné námestie pôsobí celkom konsolidovane, obnovili ho z eurofondov. Medzi evanjelickým a katolíckom kostolom sa hrdo týči stĺp s červenou hviezdou. Ja viem, dedičstvo partizánov. Neviem si však na to zvyknúť – v Maďarsku sa to berie ako symbol totalitného režimu, rovnako ako hákový kríž.
V susedstve spustnutých, kedysi honosných meštianskych domov natrafíme na obnovenú cukráreň. Príjemná obsluha, slušný výber. Sedíme vonku v záhrade, majú tam dokonca aj detský kútik. Pripojí sa k nám žoviálny starší pán, vyzerá, že už má za sebou pár pohárikov. Chce sa skamarátiť s našou Cilkou, ale ona sa ho bojí. Dáme sa do reči, dozvieme sa, že s manželkou majú v Ľupči chalupu. Na jeho radu pôjdeme domov cez Magurku a Liptovskú Lúžnu. Otvárajú sa pred nami tajomné hlbiny Nízkych Tatier. Krásna cesta!
***
Neskôr, už doma som našla na internete veľmi zaujímavý dokument Krajského pamiatkového úradu s názvom Pamiatková zóna Partizánska Ľupča. Dokument opisuje jednotlivé budovy a vymenuje ich hodnoty, ktoré sú hodné ochrany, prípadne konštatuje, že pri poslednej rekonštrukcii boli odstránené. Počas čítania mi napadla sedmohradská dedinka Torockó, ktorú sme navštívili minulý rok. Vďaka spolupráci odborníkov v oblasti pamiatkárstva sa tam uskutočnil jedinečný projekt: pomocou nadácie dávajú ročnú podporu majiteľom historických domov, aby ich udržiavali a rekonštruovali v súlade so zásadami ochrany pamiatkového územia. Dosiahli veľmi pekné výsledky a výrazne ovplyvnili zmýšľanie majiteľov, ktorí sa predtým veľakrát hanbili za to, že majú taký „nemoderný“ dom. Možno niečo podobné by pomohlo aj Partizánskej Ľupči. Počula som, že tam majú teraz skvelého starostu s veľkým potenciálom. Držím mu palce!
