Rada pozývam ľudí z Maďarska do Žiliny a rada chodím so Slovákmi do Maďarska. S mojím zborom Arcus sme boli už štyrikrát koncertovať v rôznych maďarských mestách a spievali sme aj pre maďarské komunity na Slovensku.
V minulom roku sme navštívili príjemné kúpeľné mestečko Hévíz neďaleko Balatónu (poznáte ho? pýši sa najväčším termálnym jazerom v Európe). Pozval nás tam miestny súbor starej hudby Musica Antiqua. V polovici mája 2019 zas zavítali oni k nám do Žiliny.
Ziu, členku súboru a nadšenú učiteľku hry na zobcovej flaute som spoznala pred pár rokmi v Rajci. Práve som pomáhala s tlmočením pre maďarských súťažiacich na tamojšej medzinárodnej súťaži. Ona tam bola so žiačkou Ivett Lajkó, ktorá mala vtedy jedenásť a hrala famózne. Neskôr, keď už aj moja dcéra pravidelne súťažila, sme sa so Ziou stretávali aj na iných súťažiach.
Zia učí na základnej umeleckej škole v Hévíze. Má vyštudovaný odbor zobcová flauta na univerzite v maďarskom Segedíne. Je to zameranie, ktoré sa na Slovensku na vysokej škole zatiaľ študovať nedá. Záujemcovia oň musia chodiť do Maďarska, do Krakova alebo do Viedne. Na Slovensku vo všeobecnosti platí presvedčenie, že zobcová flauta je len akýsi začiatočnícky nástroj pre tých, ktorí sa chcú učiť hru na nejakom dychovom nástroji. Kedy už prejdeš na priečnu flautu alebo na nejaký iný nástroj? – otázka, ktorú moja dcéra dostáva asi tak raz za týždeň. (Bude mať dvanásť rokov a na zobcovke hrá už siedmy rok). Pritom zobcová flauta bola v baroku jedným z najobľúbenejších nástrojov, je pre ňu napísané obrovské množstvo úžasných skladieb. Skutoční majstri tohto nástroja na ňom dokážu veci, o ktorých sa jej bežným „užívateľom“ ani nesníva.
Zia a ďalší nadšenci starej hudby v Hévíze sa venujú okrem bežného vyučovania na zuške spoločnému muzicírovaniu. Ich súbor Musica Antiqua, v ktorom hrajú predovšetkým žiaci ZUŠ, bývalí žiaci a aj učitelia, bol založený v roku 1977. Interpretujú hudbu zašlých dôb – renesanciu a barok – na kópiách dobových nástrojov, predovšetkým zobcových fláut, a sú oblečení v dobových kostýmoch. Ich vedúcim je Endre Varga, ktorý okrem vedenia súboru učí priečnu flautu a pôsobí ako saxofonista v dixielande.
Už samotný pohľad na tento súbor je potešením pre dušu. Keď pripojíme ešte aj zvuk, je to skutočne výnimočný zážitok. V súbore hrajú aj mladí, perspektívni sólisti, ktorí na koncertoch dostávajú priestor, aby sa ukázali, čo sa v nich skrýva. Na videu hrá členka súboru, študentka budapeštianskeho konzervatória Lili Kata Holczer.
Musica Antiqua neustále cestuje, boli už v rôznych kútoch sveta, vydali viaceré CD, vystupovali v rádiu a televízii. Na Slovensko zavítali prvý raz. Bolo ich sedemnásť, ubytovali sme ich u niektorých členov nášho zboru Arcus.
Koncert sme im zorganizovali v Rosenfeldovom paláci v Žiline. Krásne priestory paláca boli naozaj vhodným pozadím pre túto nezvyčajnú, krásnu hudbu. Najviac som sa bála, že sa nám to nepodarí dostatočne spropagovať a bude veľmi málo poslucháčov. Raz sa nám totiž stalo, že sme pozvali do Žiliny detský zbor z Maďarska a na ich koncert prišli asi tak traja ľudia. Bol to riadny trapas. Tentokrát to však dopadlo inak. Ľudia prišli. Napriek tomu, že v rovnakom čase oproti v synagóge vystupovali nejakí svetoví umelci. Nakoniec ich bolo už toľko, že sme museli vytiahnuť aj náhradné stoličky. Jeden náš Arcusák so svojou dcérou prišiel v poslednej chvíli. Má zdravotný hendikep, ťažšie chodí a preto si objednal taxík, ktorý však meškal. Na koncert sa nedostali, personál ich totiž nepustil do budovy. Ani na chodbu. Darmo nám chudák vyvolával, mali sme všetci stíšené mobily. Stretli sme sa s ním až po koncerte.
Naši maďarskí kamaráti chceli spraviť aj prekvapenie pre žilinské publikum. Na koncerte zaznela v ich podaní aj slovenská pieseň Páslo dievča pávy. Vedúci súboru Endre ma predtým, ako mali prísť do Žiliny, poprosil, aby som mu poslala niekoľko slovenských piesní, lebo by sa chceli naučiť niečo slovenské. Rada som mu vyhovela. Prešli však dva týždne a stále nereagoval na môj email, v ktorom som mu poslala noty. Až v ten deň ráno, keď už mali prísť, mi poslal sms, že noty neprišli. Nuž, kontrolovala som svoju korešpondenciu a zistila som príčinu: slovenské piesne som poslala inému Endremu! Ten kvôli nežiadanej zásielke vôbec neprotestoval... Tak som to teda narýchlo preposlala správnemu Endremu. Oni však už boli na ceste, tak nič iné im neostalo, než sa naučiť pieseň v autobuse. A naučili sa ju. Aj so správnou výslovnosťou. Publikum to patrične ocenilo.
Na druhý deň po koncerte sme išli s nimi pozrieť Oravský hrad. Pôvodne sme im chceli urobiť výlet na Súľovské skaly, ale počasie bolo všelijaké, tak sme im vybrali radšej atrakciu, ktorá obstojí aj v daždi. Cestou tam som sa s nimi viezla v ich autobuse. Sedela som vedľa šoféra, žoviálneho staršieho pána, ktorý ma celú cestu zabával historkami o tom, akí sú Rumuni podlí a ako škodia sedmohradským Maďarom. Zia mi neskôr pri večeri dôverne prezradila, že deň predtým, keď pri šoférovi sedela ona, celú cestu jej rozprával o zlých „Tótoch“. Tak – asi cítil, že s nadávaním na "Tótov" by u mňa nepochodil. :) Každopádne, Oravský hrad sa pánu šoférovi aj všetkým ostatným ohromne páčil. Cestou naspäť sme išli cez Terchovú, porozprávala som im o Jánošíkovi, o slovenskej ľudovej hudbe, o trávniciach, o slovenských nárečiach a o všetkom možnom, čo mi ešte napadlo. Myslím, že získali vyčerpávajúce informácie o Slovensku.
Večer sme urobili ešte prehliadku Žiliny. Počúvali ma hlavne dospelí, deti boli už očividne unavené. Všetci chválili mesto, veľmi sa im páčilo hlavne Mariánske námestie a staré domčeky.
Je veru úžasné vidieť toľko detí v pubertálnom veku, ktoré sa venujú umeniu. Je povzbudzujúce vidieť aj ich učiteľov, ktorí sa zriekajú svojho voľného času, aby sa im venovali. V Maďarsku je finančné ohodnotenie učiteľského povolania podobne slabé alebo dokonca ešte horšie ako na Slovensku. Učitelia nedostávajú žiadne odmeny za prácu, ktorú odvedú mimo svojho pracovného času. To, čo robia, robia z čistého nadšenia.
Pár dní po tom, ako sa Hévízčania vrátili domov, ozvala sa mi Zia. Písala z nemocnice. Cestou domov zo Žiliny ju postihla trombóza do nohy. Ona ju však ignorovala, lebo vedela, že ešte musí zvládnuť ďalšiu cestu so súborom do Ostrihomu. Po Ostrihome sa vrátila domov a išla rovno do nemocnice, kde jej diagnostikovali pľúcnu embóliu. Keby prišla trochu neskôr, mohla aj zomrieť. Už je našťastie mimo nebezpečenstva.
Tento článok venujem pani učiteľke Zii, pánu učiteľovi Endremu a ostatným zanieteným pedagógom, ktorí svoju profesiu berú ako poslanie. Majú môj nekonečný obdiv!
