List, ktorý mi napísal 21. júla 2002 a ktorý som tak dobre schovala, že mi trvalo asi hodinu, kým som ho našla. Mala som totiž naplánované, že ďalší blog napíšem o literárnej téme – o mojom vzťahu k slovenskej poézii. List sa na moju radosť nakoniec našiel, uspala som bábätko a sadla som si k počítaču. Lovila som v pamäti, v ktorom roku nás majster opustil. Internet mi pomohol: 11. januára 2009. Nechcela som veriť vlastným očiam. Dnes je tiež 11. januára. Je to jasný znak, že ten blog naozaj musím napísať. Tentokrát bude trochu vážnejší.
Milujem poéziu Milana Rúfusa. Jeho básne sú jadrné a stručné, zbavené všetkej kvetnatosti. Niet v nich jediného zbytočného slova. Napriek tomu – alebo práve preto – majú neskutočnú lyrickú silu a nadčasovosť. Je v nich láska k osudu, k tajomstvu bytia, k slovenskej zemi, k človeku i k Bohu.
Na univerzite v Budapešti sme mali vynikajúceho pedagóga, literárneho vedca Róberta Kiss Szemána. Na jeho podnet som sa začala hlbšie zaoberať Rúfusovou tvorbou. Rúfusove básne ma fascinovali natoľko, že som sa rozhodla o ňom napísať aj diplomovú prácu s názvom „Spomienky detstva ako strateného raja v poézii Milana Rúfusa“. Nemyslím si, že moja práca bola nejaká výnimočná. Dnes by som ju napísala možno trochu inak. Napriek tomu som sa rozhodla, že jeden exemplár pošlem Milanovi Rúfusovi. Domnievala som sa, že mu urobím radosť, keď sa dozvie, že nejaké maďarské dievča sa nadchýna jeho tvorbou. Obratom som dostala od neho tento list:
„Bratislava, 21. júla 2002
Milá slečna Szabó,
prekvapila ma Vaša zásielka. A dodávam hneď že príjemne. Tým príjemnejšie, že podobné správy z juhu neprichádzajú k nám často.
Neviem, kto Vám dal tip na takúto tému. Avšak bol to výborný tip. V mojej tvorbe a postoji k bytiu naozaj ide nie iba o fascináciu detstvom, ale priam o determináciu ním. Poznám umelcov, ktorí sa tým tiež netaja a práve vo vzťahu k umeniu hovoria: ’Básnik je ten, komu nebolo ukradnuté detstvo.‘ /Karel Teige, významný český teoretik výtvarného umenia/.
Keď už sme pri výtvarnom umení /a s ohľadom na slová Vášho listu, že ste si zamilovali Slovensko/, posielam Vám tento výtvarnoslovesný pokus o jeho duchovnú definíciu.
Ešte raz Vám ďakujem za pozornosť i dobrú robotu a želám všetko dobré
Milan Rúfus“
K nemu bola priložená aj knižka Po čom to chodíme (Milan Rúfus – Vladimír Kompánek). List aj knihu, dokonca aj obálku mám odložené ako vzácne relikvie od človeka, ktorý ma veľa naučil o slovenskej duši a o zmysle bytia.
Syn liptovského murára si do konca života zachoval v sebe úzke puto k rodnej zemi a k svetu, ktorý nám postupne mizne pred očami. Vidíme ho už zväčša len na fotografiách umelcov ako Martin Martinček. Hory. Kríže. Chalupy. Starci. Polia a lúky. Snopy obilia. Zima a chudoba. Je v tom neskutočná, drsná krása, až to bolí. V Rúfusovej poézii sa táto krajina vznáša v akejsi hmle clivých spomienok na detstvo. Všetko spája motív hľadania zmyslu bytia. Hľadania strateného raja.
V Rúfusovom svete „z poľa ovos zlatý / na vozoch s velebou / povezú k stodole“, „ženci kosy klepú / a ženy zázračne / spievajú v obilí“. Na jeseň pole spomína na odovzdanú úrodu „pod striebornými vláknami babieho leta“ a smrť „z krehnúcej Božej dlane potichu / a krotko zobe zrná jarabiny“. V tomto svete človek mlčí, „s bytím zmierený“, „zajedno s vodou, / kameňom, trávou, vzduchom. / So všetkým, / čo je, bude, bolo tu. / Tušiac, / že slovo nevyhnutným rúchom / poškvrní [...] tú krehkú jednotu / tak rajsky nahú.“
Ťažko by som našla krajší opis slovenskej krajiny. Som vďačná osudu, že viem po slovensky a môžem čítať Rúfusove básne v origináli.
Majstre, verím, že ste ten stratený raj tam na druhej strane našli. A dúfam, že sa tam raz stretneme a podebatujeme aj o našich slovensko-maďarských otázkach.
