Ivan Krasko by to určite opísal oveľa krajšie. Bol majstrom maľovania súmraku a večernej prírody. Sedím na terase a čítam jeho Nox et solitudo a Verše. Dnes, 12.7.2016, uplynulo práve 140 rokov od jeho narodenia.
Spolu s Milanom Rúfusom patrí medzi mojich najobľúbenejších slovenských básnikov. Keby som mala niekoľkými slovami charakterizovať jeho dielo, povedala by som, že je básnikom smútku zaodetého do krásy.
Tento chemický inžinier, ktorý prežil svoje básnicky aktívne roky väčšinou v cudzích mestách, dokázal opísať slovenskú krajinu jedinečným citom a farbami. Svoje obrazy zotkával z hmly, dažďa, clivoty, samoty, žiaľu, chorálov a krížov, z plápolania zapadajúceho slnka, z božích múk a zvonov.
Niektoré jeho básne mám obzvlášť rada a v hlave sa mi vynárajú ich charakteristické riadky:
„Zziabla jeseň žltosť znáša, / rozsieva ju z pôl rubáša“ (Chladný dáždik),
„Bez nehy vychodia mesiace večerov chladných. / S ľadovou prísnosťou tratia sa dennice v mlžinách ranných.“ (Askéti),
alebo dobre známe „Pokojný večer na vŕšky padal, / na sivé polia. / V poslednom lúči starootcovská / horela roľa. / Z cudziny tulák kročil som na ňu / bázlivou nohou. / Slnko jak koráb v krvavých vodách / plá pod oblohou.“ (Otcova roľa).
Keby som si však mala vybrať iba jednu, tak by to bola báseň Vesper dominicae. Je to ako miniatúrna, jemnocitná perokresba, dokonale vybrúsený drahokam, vynárajúci sa zo zamatovej podložky alebo pradávna, tajomná, pokojne plynúca pieseň.
V mojom kaleidoskope „slovenskosti“ by táto báseň bola jedným z farebných sklenených črepov, ktoré spolu vytvárajú obraz môjho Slovenska.
Vesper dominicae
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera čelo
vráskami zryté
– starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho – –
Tranoscius má
pootvorený
– mosadzné sponky,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle – –
Posledný na list
díva sa, díva
– tam naznačené
je ťažkou rukou:
„Pán Bůh požehnal
nám syna, kterýž...“ –
až dobré oči
slzami skropia
zažltlé listy...
Však stará kniha,
čo rozplakala,
matičku moju
utíši zase:
už spieva mäkkým,
tenuškým hlasom:
„Den nedělní se
skonáva, chválmež...“
– – A súmrak padá
vždy väčší, hustší
v izbietku malú –
– – A pokoj sadne
pomaly, tíško
na sivú hlavu
matičky mojej – –
